Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


NAŠI BLAŽENÍ MUČENÍCI

Blahoslavený Pavol Peter Gojdič, OSBM, Biskup-mučeník
 
    Biskup Pavol Gojdič, OSBM sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch, neďaleko Prešovav rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča a matky Anny, rod. Gerberyovej. Pri krste dostal meno Peter.
    Základné vzdelanie nadobudol v Cigeľke, neskôr v Bardejove a v Prešove. Po získaní základného vzdelania v štúdiu pokračoval na gymnáziu v Prešove, ktoré ukončil maturitou v roku 1907. Počujúc Boží hlas, ktorý ho volal ku kňazstvu nastúpil na štúdium teológie v Prešove. Nakoľko dosahoval vynikajúce výsledky bol poslaný po roku na ďalšie štúdia do Budapešti. Aj tu sa snažil popri štúdiu viesť hlboký duchovný život. Už tu v seminári dostal ako bohoslovec od svojho špirituála usmernenie do života: „Život nie je ťažký, ale veľmi vážny“, ktoré sa stalo preňho akousi smernicou sprevádzajúcou ho celým životom. Po skončení štúdia bol dňa 27. augusta 1911 v Prešove vysvätený za kňaza prešovským biskupom Dr. Jánom Vályim. Hneď druhý deň slúžil v Cigeľke primičnú sv. liturgiu. Po vysviacke krátky čas pôsobil ako kaplán pri svojom otcovi. Po roku bol vymenovaný za prefekta eparchiálneho internátu a súčasne aj katechétom na meštianskej škole. Následne sa stal protokolistom a archivárom na biskupskom úrade a taktiež bol ako kaplán poverený duchovnou správou veriacich v Sabinove. V roku 1919 sa stal riaditeľom biskupskej kancelárie.
    Na veľké prekvapenie všetkých v roku 1922 dňa 20. júla vstúpil do Rádu sv. Bazila Veľkého na Černečej Hore pri Mukačeve a následne po obliečke prijal meno Pavol. Stalo sa tak pre jeho skromnosť, pokoru, túžbu žiť v askéze a tak slúžiť Pánu Bohu. Božia vôľa však bola iná a tá ho predurčila na vysokú dušpastiersku úlohu v službe biskupa. Dňa 14. septembra 1926 bol menovaný za apoštolského administrátora prešovskej eparchie. Pri svojej inštalácii za administrátora ohlásil program svojho apoštolátu: „S pomocou Božou chcem byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených“.
    Prvým úradným aktom novovymenovaného administrátora prešovskej eparchie Pavla Gojdiča bolo podpísanie pastierskeho listu z príležitosti 1100. výročia narodenia sv. Cyrila, slovanského apoštola. Okrem podpisov biskupa mukačevského Petra Gebeja, križevackého biskupa Dionýza Nyáradiho je tam aj podpis biskupa Gojdiča. „Dátum: deň sv. Mikuláša v roku 1926“. Tak začína svoju činnosť v duchu slovanských apoštolov. To ho charakterizuje aj ako biskupa. Vždy verný Rímu, tak ako slovanskí apoštoli, bol Slovanom a veľmi miloval svoj východný obrad.
    Krátko na to bol dňa 7. marca 1927 ustanovený za biskupa s titulom harpašský /Ecclasiae Harpasenae – Malá Ázia/. Konsekrovaný na biskupa bol v chráme sv. Klimenta v Ríme dňa 25. marca 1927 na sviatok Zvestovania Panny Márie. Biskupmi svätiteľmi boli biskup križevacký o. Dionýz Nyáradi, biskup přemyslevský o. Jozef Kocilovský a biskup z Philadelfie USA o. Konštantín Bohačovský.
    Po biskupskej vysviacke otec Pavol navštívil chrám sv. Petra v Ríme, kde sa pomodlil na jeho hrobe. Dňa 29. marca 1927 spolu s otcom biskupom Nyáradim boli prijatí na osobnej audiencii Svätým Otcom Piom XI. . Pápež daroval otcovi biskupovi Pavlovi zlatý kríž, ktorý mu podával so slovami: „Tento kríž je iba slabým symbolom tých veľkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh, môj synu, v Tvojej biskupskej službe“.
    Na svoju apoštolskú cestu si zvolil biskupské heslo tohto znenia: „Boh je láska, milujme ho!“
Ako biskup sa zaslúžil o povznesenie duchovného života kňazov a veriacich. Veľmi mu záležalo na správnom slávení bohoslužieb a dodržiavaní cirkevných sviatkov. V dôsledku nových pomerov zriaďoval nové farností ako napr. v Prahe, Bratislave, Levoči a inde. Vďaka jeho usilovnosti bol postavený v Prešove sirotinec, ktorý zveril sestrám Služobniciam. Výrazné boli jeho aktivity v oblasti školstva, čo dokumentovalo založenie Gréckokatolíckeho gymnázia v Prešove v roku 1936. Podporoval aj učiteľskú akadémiu, seminár, internáty a podobne. Všemožne sa staral o vydávanie duchovnej literatúry, čo sa prejavilo vychádzaním časopisu Blahovistnik, ďalej Da prijdet carstvije Tvoje a rôznych modlitebných a knižných titulov, ktoré vychádzali vo vydavateľstve PETRA. Za jeho láskavý, pozorný a dobročinný vzťah k ľuďom sa mu dostalo uznania, keď ho nazývali „mužom zlatého srdca“.
    Devízou otca biskupa bola aj vrúcna láska k Eucharistickému Spasiteľovi neustále posilňovaná adoráciou pred Najsvätejšou Eucharistiou v biskupskej kaplnke. Ďalšou nemenej výraznou črtou jeho duchovného života bola veľká úcta k Božskému Srdcu. Už ako bohoslovec v seminári v Budapešti sa zasvätil Božskému Srdcu a neskôr sa každé ráno zasväcuje Božskému Srdcu Ježiša Krista slovami: „Všetky modlitby, obety a kríže obetujem ako náhradu za hriechy celého sveta!“. Nesmieme opomenúť, že bol veľkým ctiteľom Matky Božej a ako mariánsky ctiteľ vo svojej biskupskej kaplnke mal obraz Klokočovskej Panny Márie, pred ktorým sa dennodenne modli a porúčal seba i celú eparchiu pod jej ochranu a pomoc.
    V roku 1939 bol 13. apríla menovaný za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku. V zložitých podmienkach Slovenského štátu jeho osoba sa stala tŕňom v oku vtedajších vládnych predstaviteľov a preto sám požiadal o abdikáciu. Avšak Rím a vtedajší Sv. Otec naopak ocenil jeho snaženia a abdikáciu nielenže neprijal, ale namiesto nej ho menoval za prešovského sídelného biskupa. A tak 8. augusta 1940 bol slávnostne intronizovaný v Prešove a následne 15. januára 1946 bol potvrdený v jurisdikcii gréckokatolíkov v celom Československu.
    Ďalší sľubný rozvoj náboženského a duchovného života v eparchii, ktorý sa rozvíjal podľa osobného príkladu a horlivosti otca biskupa Petra Gojdiča bol prerušený jednak vojnovými udalosťami a hlavne nástupom komunistov k moci v roku 1948. Ich ideologické smerovanie predurčovalo boj zvlášť proti gréckokatolíckej cirkvi.. Biskup Gojdič odmietol komunistickou stranou a štátnou mocou podporovanú snahu o prestup gréckokatolíkov na pravoslávie, hoci vedel, že sa tým sám vystaví prenasledovaniu a väzeniu, ba aj smrti. Postupne ho izolovali od duchovenstva a veriacich. Hoci bol vystavený veľkému tlaku, aby sa zriekol katolíckej viery a pretrhol jednotu s pápežom, všetky lákavé ponuky odmietol a prehlásil: „Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená“.
    Pri smutne známych okolnostiach Prešovského soboru dňa 28. apríla 1950, ktorým gréckokatolícka cirkev bola postavená mimo zákon a zároveň zakázaná jej činnosť, bol biskup Pavol Gojdič zatknutý a internovaný. Začína jeho krížová cesta mnohými väznicami bývalého Československa, z ktorých ho oslobodila až smrť.
    V dňoch 11. – 15. januára 1951 vo vykonštruovanom procese s tzv. vlastizradnými biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom bol biskup Gojdič odsúdený na doživotné odňatie slobody, zaplatenie dvestotisíc korún pokuty a odňatie všetkých občianskych práv. Potom nasledovali premiestňovania z jedného väzenia do druhého, ako napr. Praha-Ruzyň, Valdice, Ilava, Leopoldov. Biskup Gojdič bol vystavovaný fyzickému a psychickému nátlaku, bol ponižovaný, musel vykonávať najťažšie a najpodradnejšie práce. Nikdy sa však nežaloval, nevyžadoval výhody. Využíval každú chvíľu k modlitbe a tajne slúžil sv. liturgie. Na základe amnestie v roku 1953 vydanej prezidentom A. Zápotockým bol zmenený jeho trest z doživotia na 25 rokov odňatia slobody. Vtedy mal biskup 66 rokov a jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval. Ďalšie žiadosti o amnestiu, vzhľadom na už spomínaný zlý zdravotný stav a vek, boli však vždy zamietnuté.
    Otec biskup Pavol Gojdič sa mohol dostať z ťažkého väzenia na slobodu, ak by zaprel svoju vernosť Cirkvi a Sv. Otcovi. Mal k tomu rôzne ponuky, ako o tom svedčila aj udalosť na ktorú si neskôr spomínal takto: Vo väznici v Ruzyni ho v reprezentačnej miestnosti, kde ho doviedli z cely, prijal uniformovaný vysoký dôstojník. Oznámil mu, že z tejto miestnosti pôjde rovno do Prešova, ak je ochotný stať sa patriarchom pravoslávnej cirkvi v Československu. Biskup odmietol túto požiadavku s ospravedlnením, že by to bol strašný hriech proti Bohu, že by to bola zrada na Sv. Otcovi, na vlastnom svedomí a na veriacich, z ktorých mnohí v tomto čase trpeli.
    Aj v najťažších chvíľach bol odovzdaný do Božej vôle ako o tom svedčia aj jeho slová: „Veru neviem, či by bolo hodno zameniť korunu mučeníctva za dva, či tri roky života na slobode. No ja to ponechám na milého Pána Boha, nech On rozhodne“. Pri príležitostí jeho 70-tín mu do väzenia poslal telegram aj Sv. Otec Pius XII. Ubezpečil ho v ňom, že nezabúda na svojho hrdinského syna. Bol to pre otca biskupa skutočne jeden z najkrajších dní vo väzení.
    Veľkou túžbou biskupa Gojdiča bolo, aby zomrel zaopatrený sviatosťami a v deň svojich narodenín. Obe túžby sa mu splnili.
    Na nemocničnú izbu v leopoldovskom väzení, kde trávil posledné dni, bol premiestnený otec Alojz Vrána, ktorý ho vyspovedal. Kalich utrpenia otca biskupa Pavla sa už napĺňal. Očitým svedkom posledných chvíľ jeho života bol jeho spoluväzeň - ošetrovateľ František Ondruška, ktorý o nich zaznamenal jedinečné svedectvo. Potvrdil, že sa splnilo prianie otca biskupa, keď zomrel 17. júla 1960, teda v deň svojich narodenín vo veku 72 rokov vo väzenskej nemocnici v Leopoldove. Následne bol pochovaný bez akýchkoľvek pôct na väzenskom cintoríne v hrobe bez mena, pod väzenským číslom 681.
    V dôsledku uvoľnenia spoločensko-politických pomerov v Československu v roku 1968 štátne orgány po mnohých prieťahoch dovolili exhumáciu telesných pozostatkov otca biskupa Gojdiča. Samotná exhumácia sa na leopoldovskom cintoríne uskutočnila 29. októbra 1968 s následným prevezením telesných pozostatkov do Prešova. Rozhodnutím normalizačných úradov po sovietskej okupácii museli byť premiestnené do krypty Gréckokatolíckeho katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Od 15. mája 1990 sa nachádzajú v kaplnke katedrály v sarkofágu.
    Biskup Pavol Gojdič bol súdne rehabilitovaný 27. septembra 1990. Vyznamenaný bol in memoriam Rádom T.G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy.
    Pri svojej historickej návšteve Slovenska sa Sv. Otec Ján Pavol II. počas návštevy Prešova pomodlil pri hrobe tohto biskupa - mučeníka v kaplnke katedrálneho chrámu.
    Dňa 17. júla 1998 bola v kaplnke Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove oficiálne otvorená diecézna fáza procesu blahorečenia biskupa Pavla Gojdiča.
    Hoci nezanechal monografické diela, jeho pastierske listy, náboženské úvahy a meditácie, úryvky z kázní a príhovory, ale aj osobný príklad sú nadčasové a právom hodné úcty na oltári v katolíckej cirkvi po celom svete.
    Biskup Pavol Gojdič bol 4. novembra 2001 Svätým Otcom Jánom Pavlom II. na Svätopeterskom námestí v Ríme vyhlásený za blahoslaveného.

 

HOPKO, Vasiľ, ThDr.

(21.04.1904 Hrabské, okr. Bardejov – 23.07.1976 Prešov)
biskup-mučeník, profesor, náboženský spisovateľ, blahoslavený

Pochádzal z rodiny maloroľníka. Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci a v Bardejove. Gymnázium a teologickú akadémiu vyštudoval v Prešove. Kňazskú vysviacku prijal z rúk biskupa P. Gojdiča 3. februára 1929. Pôsobil v Prahe, kde sa zaslúžil o vznik gréckokatolíckej farnosti (16.12.1933). Vďaka jeho horlivosti pražský arcibiskup František Kordáč natrvalo prepustil gréckokatolíkom Chrám sv. Klementa v centre Prahy. Roku 1934 ho biskup P. Gojdič vymenoval za prvého farára novoutvorenej pražskej gréckokatolíckej farnosti. Počas svojho pobytu v Prahe pastoračne pôsobil medzi gréckokatolíckymi veriacimi z Mukačevskej a Prešovskej eparchie i medzi ukrajinskými emigrantmi zo západnej Ukrajiny, najmä medzi mládežou. Usiloval sa prehĺbiť ich vieru a učil ich vzájomnej národnej znášanlivosti. Od roku 1936 pôsobil v Prešove ako špirituál gréckokatolíckeho seminára. Roku 1940 bol promovaný za doktora teológie na Komenského univerzite v Bratislave. Pôsobil ako tajomník biskupskej kancelárie (1941), profesor morálnej a pastorálnej teológie na prešovskej Bohosloveckej akadémii (1943), konzistoriálny radca (1937) a katechéta gréckokatolíckej akadémie (1940-1943). Od mája 1946 do januára 1947 pracoval ako zodpovedný redaktor gréckokatolíckeho dvojtýždenníka Blahovistnik.  Dňa 11.05.1947 bol vysvätený za pomocného biskupa Prešovskej eparchie s titulom biskup midilský. Násilnú pravoslávizáciu odmietol, preto bol od konca apríla 1950 v domácom väzení. V máji ho internovali v Báči. Pri výsluchoch ho orgány Štátnej bezpečnosti podrobili neľudskému fyzickému a psychickému týraniu a prinútili ho podpísať vykonštruované výpovede o zakladaní ukrajinských nacionalistických organizácií (UPA) a aktívnej podpore „banderovských teroristov“. Osobitný proces s ním sa uskutočnil v Bratislave 24. 10.1951. Na hlavnom pojednávaní ešte našiel toľko síl, že označil svoje výpovede za vynútené násilím. Štátnym súdom – odd. v Bratislave, č. j. T III. 87/51, z dňa 24.10.1951 bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Vedľajší trest: peňažná pokuta vo výške 20 000 Kčs, konfiškácia osobného majetku, strata občianskych čestných práv na dobu 10 rokov. Dôvod: Zločin velezrady a zločin vyzvedačstva podľa Zák 231/48 Zb. Väznili ho v Ruzini, Ilave, Leopoldove a Valdiciach. Takmer 23 ráz ho premiestňovali do rôznych väzení, kde vykonával najrozličnejšie práce. Vo väzení nenávratne stratil zdravie. V roku 1964 mu preto prerušili trest a internovali ho v kláštore v českom Oseku, kde bol duchovným správcom tam umiestnených rehoľných sestier. Po vypršaní trestu a po krátkom pobyte v Košiciach roku 1967 musel opäť odísť do Oseku, kde žil v starobinci. Až na jar 1968 sa mohol vrátiť na Slovensko. Ihneď sa zapojil do aktivít za legalizáciu gréckokatolíckej cirkvi. Zúčastnil sa na pamätnom zhromaždení gréckokatolíckych kňazov v Košiciach 10.04.1968, ktoré anulovalo vynútené rozhodnutie z roku 1950 o zrušení únie a splynutí gréckokatolíkov s pravoslávnymi. Od roku 1968 pôsobil v Prešove. Dňa 02.04.1969 bol menovaný za svätiaceho biskupa Prešovskej eparchie listom Ministerstva kultúry SSR, zn. MK-1947/69-Mg Bratislava 02.04.1969. Ani po roku 1968 a ani po roku 1989 nebol však súdne rehabilitovaný. Krajský súd v Bratislave zamietol jeho žiadosť o súdnu rehabilitáciu. Zomrel v Prešove 23.07.1976 a je pochovaný v krypte Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove. – Je autorom diela Grekokatoličeskaja cerkov 1646-1946 (Prešov 1946), vyzdvihujúceho význam gréckokatolíkov, ktorých chápe ako tvorcov kultúrneho a náboženského mosta medzi Východom a Západom (vyšlo pri príležitosti 300. výročia Užhorodskej únie). Napísal aj dve nábožensko-poučné diela Christos posredi nas (Prešov 1947) a Christos v nas (Prešov 1948). Náboženské úvahy mu vychádzali v časopise Blahovistnik Slovo. Je spoluautorom príležitostnej spomienkovej publikácie J. E. Pavel Gojdič, ČSVV, jepiskop prjaševskij (Prešov: 1947). – V nedeľu 14. septembra 2003 ho Svätý Otec Ján Pavol II. pri svojej tretej pastoračnej návšteve na Slovensku v Bratislave-Petržalke vyhlásil za blahoslaveného. Jeho telesné ostatky boli slávnostne uložené v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Kaplnke sv. apoštolov Petra a Pavla dňa 20. septembra 2003.

 

 

TRČKA, Dominik Metod

(06.07.1886 Frýdlant na Morave – 23.03.1956 Leopoldov)
rehoľný kňaz, redemptorista, blahoslavený

TRČKA, Dominik Metod

Narodil sa a rástol v rímskokatolíckom prostredí vo Frýdlante na Morave. Jeho rodičia vtedy ešte netušili, že z toho z ich dieťaťa vyrastie významná osobnosť Gréckokatolíckej cirkvi. Už v mladom veku vstúpil do juvenátu redemptoristov (malý seminár) a po jeho ukončení šiel na jeden rok do noviciátu, kde 25. augusta 1904 zložil prvé rehoľné sľuby. Tu prijal meno Metod. Potom pokračoval vo filozofických a bohosloveckých štúdiách. Na kňaza bol vysvätený 17. júla 1910. Jeho túžbou bolo ísť pracovať ku gréckokatolíkom, preto so súhlasom predstavených odišiel pracovať do haličskej metropolie. Dňa 7. októbra 1919, spolu s rehoľným spolubratom Stanislavom Nekulom odišiel do Ľvova. Tu sa začal učiť ukrajinský a staroslovienský jazyk a východnú liturgiu. O mesiac už mohol slúžiť prvú starosloviensku liturgiu. Po dvojročnom pôsobení na Ukrajine boli obidvaja pozvaní do Stropkova, kde bol novozaložený kláštor, odkiaľ mali pôsobiť po celom východnom Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Otec Metod sa hneď od začiatku stal ministrom a zástupcom rektora. Kláštor bol posvätený 17. októbra 1922. Hneď po posviacke sa začali prvé misie. Najprv v okolí Stropkova, neskoršie po celom východnom Slovensku, Podkarpatskej Rusi, ba dokonca v Juhoslávii. V rokoch 1924-1930 bol otec Metod rektorom.

Po kúpe pozemku v Michalovciach prišiel do Michaloviec otec Metod a začal so stavbou kláštora. Jeho zdravotný stav bol zlý, preto na čas odišiel do Stropkova. V marci 1935 ho Kongregácia pre východné cirkvi yvmenovala za apoštolského vizitátora sestier baziliánok v Prešove a Užhorode. Od júna 1936 až do apríla 1942 bol predstaveným michalovského kláštora. Dňa 23. marca 1946 bola ustanovená samostatná gréckokatolícka viceprovincia redemptoristov. Jej prvým viceprovinciálom sa stal Metod Trčka.

V rokoch 1947-1948 jeho hlavným úsilím bola výstavba stropkovského chrámu. Pre Cirkev boli to však ťažké časy. Na nátlak úradov musel Metod Trčka opustiť michalovský kláštor a odísť do Sabinova. Táto situácia trvala až do barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950. Metod Trčka bol odvlečený a vypočúvaný ako najvyšší predstavený gréckokatolíckych redemptoristov. Štátnym súdom bol odsúdený na dvanásť rokov väzenia. Ako vedľajšie tresty dostal peňažnú pokutu vo výške 20 000 korún, ktorý mohol byť po nezaplatení nahradený dvojmesačným väzením, konfiškáciu celého majetku a stratu občianskych práv na desať rokov. Dva roky v internácii a vyšetrovacej väzbe, vykonštruované obvinenie i proces, rok v Iľave, päť rokov na Mírove, takmer rok v Leopoldove ho nezlomili. Napriek vysokému veku a rozmanitým chorobám, žiadna jeho žiadosť, či žiadosti jeho rodiny o amnestiu alebo skrátenie trestu neboli nikdy vypočuté. Pri jednej spomienke na Vianoce z detstva tichučko zaspieval koledu. Dozorca tento „zločin“ hneď využil a za trest putoval do korekcie. Tu dostal zápal pľúc a vysoké horúčky. Choroba mala smrteľné následky. Zomrel 23. marca 1959. Pochovaný bol na väzenskom cintoríne v Leopoldove. Jeho telesné ostatky boli v októbri 1968 exhumované, prevezené do Topolian, kde 17. októbra 1968 bol pohreb. Tam odpočívali až do 17. septembra 2001, keď boli znova exhumované, aby mohli byť 10. novembra 2001 slávnostne uložené do sarkofágu bočného oltára v Chráme Svätého Ducha v Michalovciach.

V roku 1996 bol započatý jeho beatifikačný proces. Jeho mučenícka smrť bola potvrdená dekrétom pápeža Jána Pavla II. z 24. apríla 2001. Dňa 4. novembra 2001 bol pápežom Jánom Pavlom II. na Námestí sv. Petra v Ríme (spolu s biskupom P. Gojdičom) vyhlásený za blahoslaveného.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.