Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


OTEC ARCIBISKUP JÁN BABJAK V ŠAŠTÍNE

Homilia arcibiskupa a metropolitu Jána Babjaka SJ na odpustovej slávnosti v Šaštíne 15.9.2017

Homilia arcibiskupa a metropolitu Jána Babjaka SJ na odpustovej slávnosti v Šaštíne 15.9.2017

 

 
 
Sedembolestná Panna Mária – patrónka Slovenska
 
Šaštín 2017
 
Pri Ježišovom kríži stála jeho matka
(Jn 19, 25)
 
Vážený pán prezident SR, excelencie otcovia arcibiskupi a biskupi, bratia kňazi v rôznych službách, svetskí predstavitelia všetkých hodností a úradov, rehoľné sestry, milá mládež, milí televízni diváci, drahí mariánski ctitelia a pútnici, drahí bratia a sestry!
 
Prežívame jubilejný rok – storočnicu fatimských zjavení. Pripomíname si šesť zjavení Panny Márie vo Fatime trom malým deťom: Lucii, Hyacinte a Františkovi. S odstupom času jasne vidíme a rozumieme ich zmysel – boli varovaním pre ľudstvo pred svetovou vojnou.
Žiaľ, ľudia vtedy zostali nevšímaví na varovné slová Nebeskej Matky, a preto sa udiali tie hrozné udalosti prvej i druhej svetovej vojny. 
 
Škoda, že ani dnes ľudstvo často nepočúva Bohorodičku, spochybňuje jej zjavenia, ba vysmieva sa im, neprijíma posolstvo modlitby svätého ruženca.
 
Dnes, 15. septembra, slávime sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Tento sviatok je pre nás Slovákov, ale aj pre ľudí iných národností v našej krajine o to významnejší, že Panna Mária Sedembolestná je Patrónkou Slovenska.
 
Dejinné cesty slovenského národa majú veľa spoločného s krížovou cestou Sedembolestne j Matky Božej. Azda i preto si slovenský národ tak veľmi ctí a miluje Matku Božiu. V Sedembolestnej mal náš národ vzor, ako treba niesť kríže života. V nej prechovával cez stáročia nádej, že raz sa aj jeho utrpenie skončí víťazstvom, lebo cesta kríža je cestou k víťazs tvu. Tejto veľkej láske k Sedembolestnej Matke Božej treba zaiste pripisovať i tú skutočnosť, že náš malý, slovenský národ, žijúci na takom citlivom mieste Európy, sa udržal
pri živote, aj napriek toľkej nepriazni čias. Udržal si nielen svoju reč, národnosť, ale v prevažnej väčšine ostal verný Katolíckej cirkvi.
 
Všetci nepriatelia Cirkvi dobre pochopili, že mariánsky kult je silnou oporou Cirkvi, preto ho chceli odstrániť. Ak si náš národ aj do budúcnosti uchová hlbokú mariánsku úctu, obstojí, a to vo všetkých ťažkých skúškach sekularizmu, konzumi zmu a praktického
materializmu, ktoré oberajú človeka o slobodu ducha.
 
V úryvku evanjelia podľa sv. Jána počúvame slová: „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka“ (Jn 19, 25). Áno, Panna Mária sprevádzala svojho Syna Ježiša Krista verne celých 33 rokov. Bola aj pri finále jeho pozemského života na Kalvárii pri kríži, keď na ňom zomieral.
 
Profesor Jozef Vrablec nás na teológii učil, že utrpenie Krista nemožno ohlasovať ako nejakú vytrhnutú časť z celého kontextu jeho spasiteľného diela, ani nemožno Kristov kríž, jeho smrť ohlasovať nejako smutne ako akúsi nepríjemnú záležitosť pred slávnym
vzkriesením. Ale vždy v plnosti a v kontinuite s celými dejinami spásy.
 
Preto aj Pannu Máriu keď vidíme pri Ježišovom kríži, vidíme ju pri celom diele spásy, vidíme ju pri Ježišovej Pasche. Môžeme ju nazvať paschálnou ženou, ženou veľkonočného tajomst va.
 
Carlo Carretto hovorí, že Mária mala takú vieru a dôveru v Boží plán spásy, že ona, ktorá by si bola ľudsky prvá zaslúžila, aby sa jej vzkriesený Syn zjavil, nepotrebovala toto zjavenie, lebo verila, že vstal z mŕtvych. Preto ani nemáme zmienku o tom, že by sa jej Zmŕtvychvstalý zjavil. Môžeme slová Svätého písma „Slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1Kor 1,18) vzťahovať obzvlášť na Pannu Máriu, lebo porozumela slovu kríža, uverila, že kríž je pre tých, ktorí uverili – Božou mocou. Pre kresťana je kríž oslávený, pretože na ňom Kristus premohol smrť.
 
Preto aj kresťanský Východ v ikonografii znázorňuje Krista na kríži nie ako zničeného, ale ako víťaza nad smrťou. Ba vidíme tu niečo unikátne. Kresťanský východ pri znázorňovaní kríža dokázal spojiť obidve roviny – smrť i vzkriesenie. Kristus na kríži má už oslávené telo, čiže východný kríž predstavuje: aj Krista ukrižovaného, lebo je na kríži, ale zároveň ukazuje aj Krista vzkrieseného, s osláveným telom ako Kráľa.
 
Panna Mária žila v tichom príbytku v Nazarete, osamelá, ale duševne vždy spojená so svojím Božským Synom. Meč v srdci nosila vyše tridsať rokov. Čakala na deň, keď Ježiš položí svoj život pre spásu ľudí. Keď súhlasila stáť sa Ježišovou Matkou, rovnako súhlasila aj s Ježišovou smrťou. Zo Svätého písma vedela, prečo Ježiš prichádza na svet. A teda, už pri Zvestovaní malá takú dôveru v Boha, že jej áno bolo súhlasom nielen so zázračným počatím, ale aj s celým Božím plánom spásy. A keď jej Simeon hovoril o meči, oná bola pripravená na toto poslanie.
 
Panna Mária trpí pod krížom. Poznáme jej tajomstvo? Mária chce trpieť, ako chce trpieť jej Syn. Ako On, tak aj Ona s ním chce robiť pokánie za hriechy sveta. Posmievači kričali: „Ak si Boží Syn, zostup z kríža!“ (Mt 27, 40). Gerson píše: „Keby Kristus chcel zostúpiť z kríža, Mária by ho prosila, aby tam zostal.“ 
 
Panna Mária stojac na Golgote, pod oltárom kríža jej Božského Syna, trpela ako matka s Ním a svoje utrpenie obetovala za nás a ukázala nám ako aj my máme spojiť vlastné obete s obetou Krista. Ona, ako Matka obetujúceho sa Veľkňaza z Golgoty, veľkodušne obetovala svoje materinské právo na svojho najmilšieho a najdrahšieho Syna. Nekoná to snáď rovnako pri každej svätej liturgii, kde je – ako nám viera hovorí – sprítomňovaná obeta kríža?
 
Pápež Pius X. tiež dobre rozumel tajomstvu Kalvárie, keď hovoril, že Mária na Kalvárii pociťovala aj istý druh radosti. Bola veľmi zaujatá dielom vykúpenia duší, ktoré sa uskutočňovalo drámou jej umierajúceho Syna.
 
Stala pod krížom cez tri dlhé hodiny ukrutnej agónie Syna, ako hrdinský vojak na stráži. Videla svojho Božského Syna visiaceho medzi nebom a zemou. Videla klince a tŕňovú korunu , kvapky krvi padajúce na zem, vojakov, ktorí hádzali kocky o jeho šaty, počula svätokrádežné potupy a bohorúhania. 
 
Ona, spolu so svojím Synom naplno prežívala jeho umučenie a potupnú smrť. Podobne ako Ježiš, aj Panna Mária dobrovoľne prijala túto obetu a obetovala svojho Syna Bohu. Jej srdce bilo v súlade so Srdcom Spasiteľovým. Pre matku je hrozné, keď vidí, že sa jej dieťa, aj keď už dospelé, sužuje v smrteľnom zápase a ona nemôže z neho sňať utrpenie. Ani pri vlastnom smrteľnom zápase nebude tak trpieť, ako trpí pri smrteľnom zápase svojho dieťaťa.
 
Ešte ako kaplán v Prešove som pochovával ročné dieťa rodičom, ktorí nechceli dovoliť uložiť rakvu s ich dieťaťom do hrobu. Bolo to hrozné, čo prežívali títo manželia. Plakal som s nimi.
 
Ale už s koľkými matkami som zaslzel, keď plakali v spovednici nad blúdením svojich synov a dcér. Rodičia hrozne trpia, keď ich syn, či dcéra zomrie. Ale dovolím si tvrdiť, že bolesť rodičov je ešte väčšia, keď ich syn, či dcéra sú duchovne mŕtvi, keď sú závislí na drogách, na alkohole, na hracích automatoch, na sexe a nedajú na radu nikoho, nechcú ožiť. Rodičia sa vtedy umárajú v žiali. A mnohokrát to trvá aj dlhé roky.
 
Panna Mária počula Ježišovo posledné vydýchnutie, poslednú modlitbu, posledné slovo: „Dokonané je.“ Ježiš odovzdal svojho ducha do Otcových rúk. Mária zostala ďalej stáť pod krížom. Slnko sa zatmelo, skaly sa pukali. Stotník prebodol kópiou Ježišov bok a keď kópiu vytiahol, vyšiel prúd krvi a vody. Ježiš naozaj zomrel. Vykúpenie sveta bolo dokonané. V tomto diele mala Mária svoje nezastupiteľné miesto a poslanie, ktoré naplnila do poslednej bodky.
 
„Boh tak miloval svet, že dal svojho Jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho uverí nezahynul, ale mal život večný“. Môžeme tiež povedať: „Mária nás tak milovala, že obetovala svojho Syna pre našu spásu!“ Samozrejme, že je veľký rozdiel v stupni tejto lásky.
U Boha bola nekonečná láska, u Panny Márie bola veľká, nesmierna, ale ľudsky ohraničená láska.
 
Boh je oslávený. Ľudstvo je vykúpené. Pre tieto dve pravdy, Mária – obrazne povedané – pribila na kríž s Ježišovým telom aj svoje vlastné srdce. Chcela trpieť, prijala jeho smrť, lebo svojou hlbokou vierou rozumela Ježišovmu vykupiteľskému dielu.
 
Kresťan je človek, ktorému Boh zveril zodpovednosť za spásu svojej duše, ale aj za spásu iných ľudí. Môžeme mať stovky, tisícky úloh v živote, ale úloha spolupracovať s Božou láskou na svojej spáse a na spáse druhých ľudí je prvoradá a najdôležitejšia.
 
Ľudia však v tomto živote na všetko možné i nemožne myslia, so všetkým počítajú, iba na svoju vlastnú smrť nechcú myslieť, hoci ona je najväčšou realitou v živote každého človeka. Denne sa k nej približujeme. Ona čaká každého z nás. 
 
Fatimským deťom k obetavosti za druhých pomohlo videnie pekla a poznanie, koľko duší ide do zatratenia. My tiež vidíme koľko ľudského nešťastia sa stáva vo svete, nevinní ľudia zomierajú vo vojnách, pri teroristických útokoch či pri iných katastrofách. Ale myslíme nielen na telesnú smrť, myslíme aj na to, kde sa dostávajú duše týchto ľudí, ktorí hynú pri týchto rôznych nešťastiach. Môžeme im pomôcť, môžeme sa za nich modliť a obetovať svoje každodenné ťažkosti života, choroby, či urážky od ľudí. Pomáhajme si takto vzájomne k spáse. 
 
Sedembolestná, práve preto, že rozumie ľudskej bolesti, pomáha tam, kde človek trpí, kde sú vojny, a kde sú rôzne tragédie a nepokoje. 
 
Stredný východ sa už niekoľko rokov zmieta v nezmyselnej vojne. V júli bola v Prešovskej archieparchii na návšteve mystička Myrna Nazour z Damasku spolu so svojím manželom Nicolasom. Hovorila o tom hroznom utrpení a spomenula aj udalosť, ktorá sa stala
v ich dome, kde sa ľudia schádzajú každý deň na modlitby. 
 
Ich dom zasiahla raketová strela. Prešla strechou, múrom a zastavila sa v povale dolnej izby, kde sa modlilo mnoho ľudí a bola medzi nimi aj Myrna. Po veľkom tresku sa ľudia naľakali a keď uvideli v povale izby visieť strelu a čosi červené tam blikotalo, zavolali
pyrotechnikov, aby strelu zneškodnili, lebo nevybuchla. Vytiahli ju v hornej izbe a použili pri tom viacero uterákov, lebo bola veľmi horúca. 
 
Čo však bolo najväčším prekvapením pre všetkých, bolo to, že strela bola ovinutá ružencom, s červenými plastikovými zrniečkami. To bolo to blikotavé červené svetielko, ktoré videli. Odkiaľ sa však vzal ruženec, to nikto nevie a to, že sa neroztopil hoci bol z plastu, a strela bola veľmi horúca, to bolo tiež nepochopiteľné. Nebol to však klasický desiatkový svätý ruženec, ale bol to ruženec Sedembolestnej – mal 7 častí po 7 zrniek.
 
Myrna sa nikdy predtým s takým ružencom nestretla, nevedela, čo je to za ruženec. Až potom sa na internete dozvedela, že je to ruženec Sedembolestnej Panny Márie, a Sedemb olestná je Patrónkou Slovenska.
 
Môžeme preto povedať, že Panna Mária Sedembolestná ochránila ľudí v jej dome, v Damasku , hoci bol zasiahnutý raketovou strelou. Matka Božia iste chcela naznačiť, že nielen v nebezpečenstvách, ale stále sa k Nej máme modliť svätý ruženec. 
 
Milujme Pannu Máriu, lebo je našou Matkou. Uctievajme si ju Sedembolestnú, lebo je našou Patrónkou. Volajme k nej, lebo je našou Orodovníčkou, Sprostredkovateľkou a Tešiteľkou.
 
Sedembolestná Panna Mária musela prejsť cestou utrpenia a bolesti, aby sa stala kráľovnou mučeníkov a kráľovnou neba. Ale Ona netrpela iba tých sedem bolestí, ktoré sa jej tradične pripisujú. Celý jej život bol plný bolestí, ale bolestí, ktoré mali zmysel, lebo viedli
k vykúpeniu ľudstva.
 
Panna Mária Sedembolestná je pre nás veľkým príkladom a vzorom, ako trpieť a niesť svoje kríže. Všetko má v živote zmysel, ak veríme ako Ona, všetko ma v našom živote zmysel, ak veríme jej Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý za nás zomrel, ale na tretí deň vstal z mŕtvych a viac už neumiera. Všetko má v živote zmysel, keď máme záujem o živého Ježiša Krista, ktorý sa nám núka v Eucharistii, aj vo všetkých sviatostiach, v Božom slove a v  každodenných životných situáciách, aby bol našou silou, naším duchovným pokrmom, našou spásou.
 
Eucharistia nás robí pripravenými na druhý príchod Pána. Keď budeme pravidelne hodne prijímať Eucharistiu, sme na ceste do blaženej večnosti, lebo Ježiš povedal: Kto je moje telo a pije moju krv ma v sebe život večný. Už tu na zemi nám dáva účasť na večnom živote,
pretože nás zjednocuje s Kristom v každodennej realite, v radosti i bolesti. 
 
Pannu Máriu pod krížom vidíme ako tú, ktorá prijíma Boží plán. Nevidíme ju tam ako tú, ktorá by neprijímala tajomstvo kríža, ale ju vidíme ako ženu viery, ako tichú Máriu. Ak o jej Synovi prorok Izaiáš napísal „ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie 
pred svojím strihačom a neotvoril ústa“ (Iz 53, 7), podobne aj ona neotvára ústa, aby robila Bohu či ľuďom výčitky, ale vo svojom srdci precíti Božiu lásku.
 
Kresťan je človek, ktorý hľadí na tajomstvo kríža vo svojom živote očami viery. Tak hľadíme na chorobu, tak hľadíme na človeka, ktorý nám strpčuje život, alebo na človeka, ktorý potrebuje našu pomoc, tak hľadíme na všetko to, čo Boh dovolí, aby sme sa mohli obrátiť. 
 
Tento pohľad viery, tento pohľad kresťana, tento pohľad Sedembolestnej nám dnes často chýba. Veľmi ľahko preberáme ducha tohto sveta, podľa ktorého je kríž bláznovstvo, nezmyse l, hlúposť. Pozerať na kríž bez viery znamená nevidieť ho v kontinuite so vzkriesením, ale iba vytrhnuto z kontextu spásy.
 
Tento pohľad Sedembolestnej na kríž a jej prítomnosť pri Ježišovom kríži je pre nás radostnou zvesťou. Veď pri Ježišovom kríži sa udiala tá hlboká scéna, keď Ježiš daruje Jána – a s ním aj nás – svojej matke a svoju matku daruje Jánovi – a teda aj nám. Pri Ježišovom kríži
sa tak môžeme naučiť prijímať jeden druhého ako aj nás prijal Kristus (porov. Rim 15, 7). Keď potom Mária drží v náručí svojho Syna Ježiša – ten obraz Sedembolestnej máme zaiste všetci vtlačený do našich sŕdc a do našich myslí, lebo je nám ľudsky veľmi blízky – ešte viac nás tým utvrdzuje vo viere, že podobne, ako povedala áno Nebeskému Otcovi a prijala Ježiša za svojho syna, hovorí áno Ježišovi a prijíma nás za svojich synov a dcéry.
 
Ako veľmi sa potrebujeme tomuto učiť, pretože život prináša mnohé takéto situácie. Napr. v manželstve. Zaiste mi dáte za pravdu, že koľkokrát potrebujete prijímať jeden druhého tak, ako nás prijal Kristus – slabých a hriešnych. Alebo v práci, keď kolega alebo kolegyňa nerobí podľa našich predstáv. Alebo v spoločnosti, ktorá môže naozaj napredovať iba vtedy, keď medziľudské vzťahy v nej sú postavené na hodnotách, keď sme schopní navzájom sa prijímať.
 
Kazatelia na Sviatok Sedembolestnej Panny Márie Patrónky Slovenska často spomínajú rôzne neporiadky v našom živote a všetko kritizujú.
 
Pokúsme sa nekritizovať počínanie druhých, ale zamyslime sa nad svojím vlastným životom. Slovensko sa považuje za kresťanský národ. Tvoria ho v prevažnej väčšine kresťania. Keď chceme niekoho kritizovať, tak najprv sami seba.
 
Nie, nekritizujme len tak ľahkovážne, pod vplyvom emócií, nikoho, ani utečencov, ani neveriacich, ani moslimov, ani verejných hriešnikov, ani svojich známych, ľudí okolo nás a nevystatu jme sa, že sme kresťania, lebo ani si to neuvedomujeme ako sami hrešíme a ako dávame zlý príklad všetkým ostatným. Aby sme si konštruktívnu kritiku nezamieňali s o hováraním či osočovaním.
 
Kresťan sa na prvom mieste modlí za takýchto ľudí a prosí Boha o svetlo, aby im vedel pomôcť v ich potrebách, ale aj duchovne pomôcť na ceste ich obrátenia, ako aj nám Pán pomáha a posilňuje nás. Iste, sú veci, postoje či konanie, ktoré kompetentní ľudia musia
vedieť kriticky pomenovať, odhaľovať a ponúkať konštruktívne riešenia.
 
Panna Mária nikoho nekritizovala, hoci videla toľko neprávostí, ktoré farizeji a záko nníci robili jej Synovi. Ona sa za nich zaiste modlila, vyprosovala im v tichosti obrá tenie a o niektorých sa píše v Evanjeliu: napr. lotor na kríži, či stotník, ktorý prebodol Ježišovi bok, sa obrátili. Ale iste i mnohí iní sa aj na základe jej modlitieb obrátili. Panna Mária sa aj dnes modlí za obrátenie hriešnikov, ale najviac sa modlí za naše vlastné obrátenie, za obrátenie kresťanov, ktorí uverili v jej Syna, ale nežijú verne podľa neho. A kto sú tí kresťania? V prvom rade to som ja, aj ty, brat, sestra. Žijeme v predstave kre sťanstva, ale náš život je často veľmi vzdialený pravému kresťanstvu, lebo sme egoisti a naše počínanie je tým najviac zasiahnuté. Máme sa v podstate dobre, a preto sa zatvárame životu, prijímame jedno či dve deti a nehľadíme na to, že tým vymierame. Nemyslíme na budúcnosť nášho národa, nemyslíme na budúcnosť našich rodín. Kto sa postará o našich starýc h rodičov? Iste, niekto sa postará, veď zaplatíme hoc aj cudzincom, presne tak, ako sa naši nezamestnaní chodia starať o starých a nevládnych ľudí do Rakúska.
 
Deti boli vždy, dlhé stáročia znamením vzájomnej lásky a Božieho požehnania. A dnes? Dnes – ako o tom presviedčajú nielen štatistiky, ale aj ľudská skúsenosť – sú deti mnohým na prekážku a moderný človek si vie poradiť, aby sa nerodili, veď život si treba užiť, veď chceme spoznať svet, navštíviť mnohé zaujímavé krajiny, chceme exkluzívne dovolenky a det i by boli na prekážku. Ozaj deti sú na prekážku?
 
Dnes mnohí majú pekný vzťah k prírode a ku všetkému živému. Myslím konkrétne aj na jedno dievča, ktoré chránilo každého chrobáka, každú mušku a každé Božie stvorenie, ale sama išla na potrat. Je to až neuveriteľné, že také citlivé dievča, zrazu sa stalo také necitlivé
na nový ľudský život, ktorý nosila pod svojím vlastným srdcom... 
 
Veru, všetci potrebujeme obrátenie, tak jednotlivci, ako aj celý národ. Preto sa s dôverou utiekajme k Bohorodičke, aby nám vyprosila pravé obrátenie, aby sme si znova začali vážiť život a prijímali ho s radosťou, ako znak manželskej lásky a Božieho požehnania. Aby sme prijímali jeden druhého – aj v kontexte prijatia detí, aby mohli byť počaté, narodiť sa a byť kresťansky vychovávané. 
 
Prvého septembra 2017 odišla k Nebeskému Otcovi manželka gréckokatolíckeho kň aza Bratislavskej eparchie Mária, vo veku 32 rokov. Všetci, ktorí poznáme okolnosti jej smrti, sme dojatí jej postojom i postojom jej manžela, nášho kňaza Jána. Keď bola v treťom mesiac i tehotenstva, diagnostikovali jej rakovinu. Rozhodla sa však neohroziť život dieťaťa, a pret o nepodstúpila liečbu, ktorá by bola nebezpečná pre dieťatko pod jej srdcom. Narodila sa im zdravá dcérka Monika, v poradí ich tretie dieťa. Po pôrode začala s náročnou liečbou. Avšak tá už nezabrala. Verme, že táto jej obeta z lásky k životu, ktorý dáva Boh, prinesie svoje ovocie. Jej hrdinský postoj je niečo, čo nás všetkých – predovšetkým vás, žijúcich v manž elstvách, – môže povzbudiť a posilniť v dôvere v Boha. 
 
Môžeme si spytovať svedomie aj ohľadom iných našich hriechov. Napr. ohľadom stability našich rodín, ohľadom našej živej viery, našich modlitieb, využívania voľného času, poctivej práce, korupcie, ohľadom nášho egoizmu v každom smere... 
 
Jeden kňaz našej Prešovskej archieparchie dostal v lete od svojich známych fotografiu z  Gerlachovského štítu, na ktorom je umiestnený kríž. Na fotografii bolo napísané: „Pozdrav z Gerl achu zo strechy Slovenska a V4. Napriek všetkým neprajníkom sa nad Slovenskom
vypína kríž. Inštalovali ho v roku 1997, bol tam predtým do roku 1950, odstránili ho, ale Božiu moc nie.“
 
Tieto slová nám pripomínajú obraz z dnešného evanjelia – Ježišov kríž a pri ňom, resp. pod ním, pod Tatrami, Sedembolestná Matka Mária – naša patrónka – a pri nej, ba v jej náručí my, o ktorých možno povedať podobne to, čo Ján píše o sebe – učeník, ktorého Ježiš
miloval. Teda pri Panne Márii a spolu s ňou pri Ježišovom kríži my, ktorých Ježiš miluje.
 
Sedembolestná nás učí zostať pri Ježišovi v každej situácii, v radostnej i bolestnej, pr íjemnej i ťažkej – až do konca. Potom môžeme počuť z jeho úst slová víťazstva: Dokonané je! Dokonané je dielo spásy. Až potom môžeme vidieť víťazstvo Krista nad našou smrťou,
keď sa s Ním, vzkrieseným stále znova stretávame v jeho Cirkvi – v Božom slove, ktoré Cirkev ohlasuje, v Eucharistii, ktorú Cirkev rozdáva a v zhromaždení bratov a sestier, lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene, tam je On prítomný.
 
„Cirkev sa vždy stotožňovala s úlohou Jána, ktorému Mária bola daná za matku na výslovnú Kristovu žiadosť. Preto je Mária prítomná pri veľkých udalostiach mladej Cirkvi, napr. pri turíčnej udalosti“, ako je to naznačené aj v dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolov.
 
Svätý Arský farár prechovával voči Panne Márii takú synovskú oddanosť, „že v roku 1836, ešte pred vyhlásením Dogmy o Nepoškvrnenom počatí, zasvätil svoju farnosť bez hriechu počatej Panne Márii. A tento zvyk, obetovať farnosť Presvätej Panne, často krát opakoval, pričom učil svojich veriacich, že stačí sa na ňu obrátiť a budeme vypočutí – a to z jed noduchého dôvodu: že ona predovšetkým túži po tom, aby nás videla šťastných.“
 
Aj naša krajina bola nedávno, na sviatok svätých Cyrila a Metoda, opätovne zasvätená Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.
 
Nech sa v dnešný sviatok Sedembolestnej Panny Márie prehĺbi a umocní toto naše zjednotenie s Kristom a s jeho i našou Matkou. Nech nás nanovo nasmeruje jedného k druhé mu, aby sme neprehliadali človeka – či už z najvyššej úrovne nášho štátu, z rôznych úrado v, ale aj v našom každodennom živote, v našich mestách a dedinách, na pracoviskách i v našich rodinách – ale vzájomne si pomáhali a zodpovedne pracovali tak pre dobro Cirkvi, našej vlasti, našich rodín ako aj pre naše večné šťastie. Amen. 

Vladyka Cyril Vasiľ v Šaštíne:

 

Celebritou je dnes zlatokopka a ulízaný playboy
ako verná hájnikova žena a verný manžel


 

 

Milí priatelia, duchovní i svetskí predstavitelia všetkých hodností a úradov, drahí pútnici a všetci, ktorí nás sledujete v televíznom prenose, Stretávame sa opäť na šaštínskej púti.

 

Za čias komunizmu boli púte jednou z mála možností prejavenia žitej viery zoči-voči režimu, ktorý chcel za každú cenu zatlačiť náboženský život do tzv. privátnej, teda neviditeľnej sféry, bez akéhokoľvek presahu do reálneho či verejného života. Na púťach sme sa však napriek zapisujúcim a fotiacim eštebákom cítili akosi silnejší, vedomí si toho, že tu nie sme sami, že nám všetkým nemôžu zapchať ústa a že sme časťou spoločenstva Cirkvi. Vtedajší mocipáni, keď už nemohli púte zlikvidovať, tak si aspoň priali aby sa na nich náboženská téma nespájala s ničím, čo by bolo príliš spoločensky aktuálne.

 

Aj dnes, by možno bolo jednoduchšie hovoriť na čisto teologickú, bezproblematickú mariánsku tému a možno by to niekto aj vrele odporúčal. Veď máme hneď sedem bodov, či motívov, pretože sviatok Sedembolestnej nám pripomína Máriino utrpenie pri tých evanjeliových scénach, ktoré tradícia cirkvi spája so symbolickým číslom jej bolestí.

 

Ale aj dnes, ba práve dnes, sa akosi prirodzene očakáva, že z pútí, možno práve aj z tejto šaštínskej, zaznie okrem čisto teologickej reflexie aj ozvena hlasu Cirkvi, hlasu Božieho ľudu. Veď od stáročí zaznieva na týchto miestach šepot modlitieb generácií našich predkov, od stáročí tu pútnik predkladá Bohu svoje prosby, starosti i túžby. Tu môžeme cítiť duchovný tep srdca slovenského národa, môžeme tu začuť hlas Slovenska, hlas jeho ľudu.

 

Možno sa niekomu bude zdať, že hovoriť dnes o ľude, či o hlase ľudu je akosi patetické, archaické, alebo niečo čo sa používa len v rétorike estrádneho MDŽ alebo pri predvolebnej kampani, po ktorej konečne „ľud odovzdá svoj hlas“, aby potom – ten istý ľud, keďže „hlas už odovzdal“ - ďalšie roky už bol ticho.

 

 

V poriadku - povedzme si teda jednoducho, že na tomto mieste je možné počuť šeptajúci hlas človeka - pútnika, ktorý tu prednáša svoje modlitby a prosby v mene svojom, ale aj v mene tej tichej, neraz zakríknutej, či umlčiavanej časti obyvateľov Slovenska, v mene - jednoduchých, skromných, pokorných ľudí, - tej mlčiacej väčšiny, ktorá poslúcha svojich zvolených i nezvolených predstavených, - tej masy slušných ľudí pre ktorú platia zákony a ktorá ich aj dodržiava, - tej väčšiny, ktorá žije od výplaty k výplate (ak ju vôbec pri dnešnej nezamestnanosti ešte má) a ktorej výška v akejkoľvek európskej krajine na západ od našich hraníc vyvoláva súcitný úsmev, - v mene všetkých tých, ktorí z toho mála čo za svoju prácu dostanú ešte aj poctivo platia dane, majú na krku 30 ročnú pôžičku, - v mene tých tzv. jednoduchých ľudí, ktorí sú sami sebou a nehrajú sa na smotánku, ale vytvárajú svojou prácou hodnoty pre dobro všetkých, - v mene všetkých bezmenných, štedrých a šľachetných ľudí, pre ktorých by bolo urážkou chcieť ich zaradiť medzi tú tzv. novú šľachtu, ktorá si svoje postavenie rýchlo-vyšľachtila tým, že sa „vedela obracať“ v nejakom ofidérnom „biznise“, alebo vedela obracať kabáty v správnom poradí podľa správnych farieb.

 

Môžeme tu načúvať. A práve preto, dnes v Šaštíne viac ako kázať by som chcel nahlas načúvať, teda by som sa chcel pokúsiť byť len hlasom, akýmsi zosilňovačom, amplifikátorom toho duchovného dialógu, ktorý tu prebieha medzi pútnikom, prinášajúcim hlas Slovenska a medzi jeho Sedembolestnou patrónkou .

 

Drahá Panna Mária, prichádzame zložiť k tvojim nohám, pod kríž tvojho Syna, naše osobné i spoločné bolesti, naše obavy i túžby. Pred obraz tvojich siedmich materinských bolestí chceme predložiť to čo cítime ako naše bolesti, bolestí, ktoré sa dotýkajú našich životov. Je to v podstate zoznam siedmich bolestí Slovenska, zoznam strát, ktoré nám hrozia, alebo ktoré sme už viac-či menej závažným spôsobom utrpeli na našej osobnej i spoločnej púti životom.

 

Prvou je strata nadšenia, radosti a životného optimizmu. Cítime sa unavení z každodennej jednotvárnosti života, z rutiny, z nudy, zo strachu o budúcnosť, z pocitu bezmocnosti. Už vlastne ani nevieme čo by mohlo pozdvihnúť tú našu „blbú náladu“, ktorá sa šíri ako mor a otravuje vzduch, ktorý dennodenne dýchame. Starší si šomrú: „hádam to už nejako dožijeme“. „Celý život sa driem – a čo z toho mám?“ – hundre stredná generácia. Mladí – pokiaľ nechcú podľahnúť apatii pred obrazovkou počítača či televízora, alebo sa neuspokoja s povrchnými a falošnými životobudičmi kedysi slávnej trojice sex-drogy-rokenrol – tak si neraz hovoria: „poďme kamsi preč z tejto krajiny, možno inde to bude inak a lepšie“.

 

Prečo? Aj preto, lebo zamestnanie a bývanie, tieto dva veľké životné otázniky, doliehajú ako nočná mora či ako balvany najmä na mladých ľudí, ktorí by si radi založili rodinu a ktorí sa pri svojom štarte do života cítia osamotení, nedostatočne podporovaní a nemienia sa uspokojiť s nejakými odrobinkami ľúbivých benefitov reklamne rozdeľovaných zo spoločnej kasy, keď vidia, že chýba účinná a komplexná spoločenská podpora mladej generácie.

 

Ale viac ako ekonomika a jej problémy, ktoré stále boli a budú, dolieha na všetkých strata dôvery, nadšenia a optimizmu. Navonok sa bavíme, ba podľa ponuky televíznych zábavných programov by sme sa mohli v podstate „uzabávať k smrti“ – a napriek tomu sme stále smutnejší, bezradnejší, apatickejší. Pesimisti hovoria, že už nemôže byť horšie a optimisti tvrdia, že veru horšie byť ešte môže a istotne aj bude.

 

- Panna Mária, ty, ktorá si v litániách vzývaná ako Príčina našej radosti, a Útecha zarmútených, pomôž nám nájsť znovu radosť do života. –

 

Ďakujeme Ti za to, že nám poukazuješ na svojho Syna, ako na najhlbší dôvod našej radosti prekonávajúcej všetky každodenné ťažkosti – veď on nám aj dnes hovorí: (Lk 12, 23-32).: Nebuďte ustarostení o život, čo budete jesť, ani o telo, čo si oblečiete. Veď život je viac ako jedlo a telo viac ako odev ... nebuďte ustarostení! Veď toto všetko zháňajú ľudia tohto sveta. Váš Otec predsa vie, že toto potrebujete. Ale hľadajte jeho kráľovstvo a toto dostanete navyše. Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo.

 

Druhou našou bolesťou je strata ľudskosti a súcitu – rastúca bezohľadnosť.

 

Moja známa, s viditeľným vážnym postihnutím, pokrútená na svojom invalidnom vozíčku, ktorý tlačili jej priatelia, sa pri vstupe na termálne kúpalisko nevedela preukázať legitimáciou ZŤP. Pani pri okienku jej spokojne povedala, že pokiaľ nemá preukaz tak na zľavu nemá nárok a bude platiť ako ostatní, pretože je vlastne úplne zdravá. Radšej ani nepoviem kde to bolo, lebo tam za podobným uzdravením začnú možno cestovať ľudia s neliečiteľným postihnutím z celého sveta – veď kto by sa nechcel bleskurýchlo uzdraviť už pri vstupnej bráne kúpeľov.

 

Ľudskosť zdegradovaná pre pár eúr – zdegradovaná nie u toho, kto ich minul, ale u toho, kto ich takto zarobil. Je to len jeden príklad za tisíce iných, podobne absurdných, veď každý z nás by mohol doložiť ďalší príbeh. Koľko bezohľadnosti, bezcitnosti, neľudskosti zažívame denne, na našich cestách, na pracoviskách, na úradoch, v nemocniciach, ba i v najužších rodinných vzťahoch?!

 

Čo je človek ochotný vykonať za judášsky groš? Existuje hranica straty ľudskosti? Odkedy som videl skryto nafilmovaný záznam policajného agenta, ktorý, vydávajúc sa za priekupníka s „bielym mäsom“ naoko prijal ponuku jednej matky ktorá bola ochotná za 10 000 USD predať svoju 9 ročnú dcéru do zahraničia pre potreby pornografického priemyslu, s jasnou dohodou, že po roku bude „rozobraná na orgány“, tak sa, žiaľ, bojím, že za peniaze je niekto schopný urobiť naozaj všetko!

 

 - Matka, kto nás zachráni z víru egoizmu, z nebezpečenstva straty ľudskej tváre i dôstojnosti ak nie ty, Panna hodna chvály? Nedovoľ nám zabudnúť, že sme ľuďmi, stvorenými na Boží obraz a podobu, že zdieľame dôstojnosť Božieho syna, ktorý na seba prijal našu ľudskú prirodzenosť, aby ju tak povýšil. Pomôž nám zastaviť výpredaj ľudskosti v nás.

 

- Ďakujeme ti za žiarivé príklady tých, ktorí by si zaslúžili “čestný doktorát“ z „ľudskosti“, za dobrovoľníkov, za tých, ktorí sa venujú opusteným, nechceným a opusteným deťom, ľuďom s postihnutím, za tých, ktorí konajú dobro v skrytosti, za tých, ktorých dobré skutky pozná len Boh a ktorí pred Božou tvárou zvolávajú požehnanie aj pre naše Slovensko, požehnanie, ktoré prevyšuje a odzbrojuje akékoľvek zlorečenie a prekliatie, ktoré zvolávajú na seba i na celý svet ľudia bezcitní a neľudskí.

 

Našou treťou bolestnou stratou je strata dôvery v autoritu, v občianske i cirkevné inštitúcie. Za účinnej asistencie všetkých - i tých, ktorí by mali byť jej nositeľmi – sa čím ďalej tým viac vytráca prirodzená autorita, a to v rodinnom i občianskom živote, ba i v živote Cirkvi.

 

Tí, ktorým bola autorita ľudským, alebo i Božím právom zverená s ňou neraz ľahkomyseľne a hriešne hazardujú, zabúdajúc na to, že práve vtedy, keď sa s pocitom nadradenosti, bez lásky a bez zodpovednosti stavajú pred tých, ktorí boli zverení ich starostlivosti, v skutočnosti v ich srdciach búrajú aj zvyšky dôvery a podkopávajú základy rodinného, občianskeho i cirkevného spoločenstva. A je úplne jedno, či by sa tak správal otec alebo matka dávajúci zlý príklad svojim deťom, úradník, čakajúci na úplatok, alebo jednajúci s človekom ako s číslom, najčastejšie ako s nulou, policajt, ktorý nechráni a nepomáha ale zneužíva svoju právomoc, kňaz, ktorý je povýšenecký, lakomý alebo hrubý, biskup, ktorý by sa v prvom rade vnímal cez prizmu svojho úradu, alebo minister, či poslanec, keď sa školene usmieva do kamery šliapuc si po jazyku, popierajúc fakty odkazujúc nám tak nepriamo, že mu aj tak nič nemôžeme urobiť.

 

A čo my na to všetko? Mávneme rukou, odpľujeme si a v duchu si povieme: „Všetci sú rovnakí, všetko je to jedna banda, ja už neverím nikomu a ničomu, všetci klamú, všetci kradnú, nikomu na mne nezáleží – aj ja si teda budem robiť čo chcem a vykašlem sa na všetkých a na všetko.“ Taká je neraz naša bezmocná reakcia. Výsledok je ten, že potom už naozaj hádžeme všetkých a všetko do jedného vreca, a so špinavou vodou vylievame z vaničky aj dieťa.

 

 - Osvieť nás, Panna hodna úcty, ty Príbytok hoden cti, nauč nás skutočnej úcte a obnov v nás zaslúženú úctu i dôveru voči tým, ktorým bola zverená autorita, požehnávaj tých, ktorí si ju zasluhujú aj svojim konaním.

 

 - Ďakujeme ti za všetkých tých, ktorí vykonávajú svoje povolanie a poslanie spojené s autoritou v duchu pokory a zodpovednosti pred Božou tvárou i tvárou ľudí a tých, ktorí sa v tejto oblasti previnili povzbudzuj k tomu, aby žili tak, aby si naozaj zaslúžili autoritu, ktorá im bola zverená.

 

Už chronickou je naša bolesť zo straty dôvery v spravodlivosť. Celé desaťročia hovoríme o obnovení právneho systému, o potrebe obnovenia dôvery v súdy a sudcov – a napriek tomu, podľa nedávnej medzinárodnej štúdie, Slovensko v oblasti vymožiteľnosti práva, nielenže skončilo z krajín Európskej únie samozrejme ako úplne posledné ale spomedzi 144 krajín sveta sa umiestnilo na obdivuhodnom 140 mieste.

 

Naša spravodlivosť je teda ako blesk – nie že by bola taká rýchla, skôr sa mu podobá tým, že udrie len sem tam, a kto má správne namontovaný bleskozvod, tak sa jej nemusí veľmi báť. V niečom je zasa naša spravodlivosť pravým opakom blesku. Blesk totiž bije na vysoké miesta, kým naša slovenská spravodlivosť bije zväčša len na tie najnižšie miesta, ale takmer nikdy neudiera svojim trestom do tých páchateľov neprávostí, ktorí vytŕčajú a sú vysoko, ktorí sa tu roky beztrestne pretŕčajú, pretože čím je človek „vyššie“ tým menšia je pravdepodobnosť že by ho zasiahla. Viac ako 2/3 ľudí považuje súdy za skorumpované, ale korupcia nie je len ich výsadou.

 

Už roky hovoríme o boji proti korupcii a drobné úplatky, zvlášť tie každodenné najmä v zdravotníctve, kde ich zo strachu o zdravie dávame najochotnejšie, sa občas prevalia a niekedy sa ich aj podarí potrestať, pritom ale súčasne ostáva verejným tajomstvom, dokonca štatisticky podchyteným, že priemerná výšku úplatku, ktorú si pýtajú slovenskí podnikatelia z ceny zákazky alebo dotácie, je okolo 13%. Pomer odhalených a neodhalených úplatkov je 1 k 1000 – na každé euro na ktoré sa prišlo je tu tisíc, ktoré úspešne prešli cez široké oká siete slepej spravodlivosti.

 

- Panna Mária, pred 2000 rokmi nám tvoj Syn v podobenstve rozprával o sudcovi, ktorý sa ani ľudí nehanbil, ani Boha nebál. Ale my máme aj čestných a vzorných sudcov veď na Slovensku sme za posledné roky udelili ôsmim sudcom, osobitnú cenu – ako sa hovorí v zdôvodnení „za nekompromisnú, dlhodobú obhajobu princípov, občiansku i profesnú odvahu v mimoriadne konzervatívnom a skostnatenom systéme brániacom sa proti zásadným reformám, za odvahu a úctu k profesným hodnotám“ teda za činnosť pri ktorej „riskovali svoje kariéry a vystavovali sa hrozbe politického šikanovania“.

 

 - Názov ceny je príznačný: Biela vrana. Nuž čo! Vrana k vrane sadá a vrana vrane oko nevykole – na bielu vranu sa ale vrhne celý kŕdeľ.

 

- Panna Mária – vzývame ťa ako Zrkadlo spravodlivosti, daj sa nám dožiť sa čias, keď naša spravodlivosť nebude len pokriveným zrkadlom našej vlastnej úbohosti ale keď sa u nás každý služobník spravodlivosti bude môcť pokojne pozrieť do zrkadla čistého svedomia, keď sa aj u nás obraz a úloha sudcu bude spájať skôr s predstavou vznešeného orla, vysoko sa vznášajúceho, kontrolujúceho ostrým zrakom svoje územie a nie s predstavou kŕdľa krkavcov krákajúcich kdesi na mestskom smetisku, či vrán, vyďobávajúcich zo svojho stredu prípadnú bielu vranu.

 

Hlboko vnútri nás zasahuje bolesť zo straty dôvery v dané slovo, v lásku a rodinu.

 

Pred vyše štvrťstoročím na našich uliciach, a námestiach sme snívali krásny sen, a spievajúc Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň. Dnes sa nám chce povedať, že po našich uliciach odvtedy prešli veky, a, žiaľ, zobudili sme sa z onoho krásneho sna. Koľko z týchto našich sľubov sa ukázalo len prázdnym slovom?!

 

Nedodržanie daného slova ale nie je niečo, čo by sa týkalo len verejného života, či nášho správania sa na verejnosti. Vierolomnosť, klamstvo, podvod sa stali takým samozrejmým v každej sfére, že humpľujú aj tie najdôvernejšie ľudské väzby a vzťahy. Polovica z tých, ktorí si v úprimnom nadšení sľubovali manželskú lásku naveky, toto svoje dané slovo zobrali naspäť. Spreneverili sa mu v tej, či onej forme, vnútornou zradou, či aj vonkajším rozbitím zväzku. Vernosť danému slovu, zodpovednosť, vytrvalosť – tieto hodnoty sú náročné a často boli ohrozované. Dnes sa ale dostávajú do krízy osobitným, novým spôsobom. Prejavuje sa to aj v tom, koho dnes máme pred očami, ako naše vzory. Celebritami a hviezdami spoločenskej smotánky sú dnes skôr finanční žraloci ako nasledovníci Matky Terezy, skôr zlatokopka, ako verná hájnikova žena, skôr ulízaný playboy než verný manžel, alebo v tom „lepšom prípade“ si necháme našu citovú sféru formovať gýčovitými telenovelami turecko-latinskoamerického typu.

 

 - Panna Verná, Ty si dala pri zvestovaní anjelovi svoje fiat – staň sa - a nikdy si svoje slovo neodvolala, ani si sa mu nespreneverila. Nauč nás vernosti danému slovu. Nauč nás ctiť si dané slovo. Kráľovná rodiny pomáhaj našim manželom žiarlivo strážiť dar vernosti a vzájomnej lásky.

 

 - Ďakujeme ti za žiarivé príklady ľudí, ktorí s Božou pomocou ostali verní svojmu slovu, za rehoľníkov a rehoľnice, ktorí prežívajú verne svoje zasvätenie a slávia tento Rok zasväteného života.

 

- Ďakujeme ti za povzbudivý príklad mladých zamilovaných ľudí, verných snúbencov, napríklad aj za tých, ktorí tu na deň sv. Valentína prichádzajú odovzdať si sľub lásky v predmanželskej čistote

 

- Ďakujeme ti za manželov, ktorí aj tu prichádzajú prosiť i ďakovať za dar života, ktorí ho prijímajú s vďačnosťou a pokorou a pre ktorých je nová kolíska vzácnejšia a vítanejšia ako dovolenka v Chorvátsku, či nové auto v garáži.

 

- Ďakujeme ti za tie rodiny v ktorých sa slovo napĺňa svojim významom teda v ktorých ešte stále - vraj síce rodovo stereotypne, ale v podstate prirodzene - je otec otcom a matka matkou, synovia synmi a dcéry dcérami a ktoré sú označované ako tzv. tradičné, a teda bez onej príslovečnej fantázie, ktorú v tejto oblasti hrdo reprezentuje dúhovo pestrý rad antropologicko-matematických kombinácií a variant.

 

- Ďakujeme za žiarivé príklady manželov, ktorí vytrvali vo vzájomnej vernosti po celý život, za všetkých tých známych i neznámych ľudí na akomkoľvek poste verejného i privátneho sektoru u ktorých „áno“ je „áno“ a „nie“ je „nie“.

 

Ďalšia bolesť je trochu nová, ale o to akútnejšia – je to bolesť straty žičlivosti a štedrosti, zo straty solidarity.

 

Pri pohľade na stav našej spoločnosti v posledných mesiacoch s prekvapením pozorujeme ako ľahko a rýchlo dokážeme potlačiť v našich srdciach súcit, štedrosť, solidaritu. Stačí sa pozrieť na to, ako príval bezcitného strachu za pár týždňov zmenil všeobecný ľudský cit v národe, ktorý sa vždy považoval za pohostinný. Samo Chalupka o našom národe hovoril:

 

Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom: Slovän na svojom seje, i žne len na svojom, cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka: Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.

 

Nuž, Chalupka patril naozaj k romantickým básnikom. Za pár mesiacov sme naše srdcia zatvrdili obavou, ktorá vidí v každom kto klope na naše dvere, v každom utečencovi, bez rozdielu, len potenciálneho teroristu alebo špekulanta, zabúdajúc na to, že aj od nás sme periodicky migrovali, kvôli chudobe i politickému útlaku a že aj dnes desaťtisíce našich rodákov si tiež hľadajú obživu a lepší život v zahraničí. Slováci žijúci v zahraničí oprávnene považujú za hrubú nespravodlivosť, ak by ich niekto automaticky hádzal do jedného koša s kriminálnymi živlami, hoci, ako vieme, aj takými naša vlasť občas obohacuje európsky kultúrny priestor.

 

Žijem už desaťročia v cudzine, doma som bol odsúdený ako emigrant a vonku som sa tiež netešil z toho, ako som mnou  niekedy jednala cudzinecká polícia, napríklad keď som bol po 17 rokoch bezproblémového pobytu predvolaný na identifikačné odovzdávanie odtlačkov prstov. Tiež ma ako Slovana dosť bolelo a bolí, keď som sa stretával s tým, že pre Taliana je slovo Slovan niekedy používané ako synonym na označenie osobitnej skupiny prišelcov, bandy Slovanov, väčšinou z Balkánu, či z inej časti bývalého východného bloku, ktorá sa vyznačuje neprispôsobivým štýlom života so zvýšenou mierou kriminality, drobnými krádežami, či otravným pouličným žobraním ktoré je spojené s okrádaním turistov.

 

Samozrejme, nehodno zľahčovať, ani romanticky zjednodušovať. Poriadok, dodržiavanie zákona a prijatých pravidiel, rozumné zváženie ekonomických i kultúrnych kritérií, skutočnej potreby, vlastných možností ako aj reálnej pravdepodobnosti a nevyhnutnosti kultúrnej, spoločenskej i duchovnej integrácie migrantov – to všetko je potrebné všestranne brať do úvahy pri hľadaní odpovede na komplikovaný problém explózie migračnej vlny, ktorá začína podmývať základy spoločného európskeho domu, i jeho identity.

 

To je ťažkou a zodpovednou úlohou politikov, odborníkov na bezpečnosť, ekonómov, sociálnych pracovníkov. Ich prácou, ich povinnosťou je hľadať optimálne riešenie, v prvom rade konkrétnou snahou pri odstraňovaní hlavných dôvodov migrantských explózií, ako najlepšiemu spôsobu predchádzania chaotickej migrácie, ďalej účinnou a solidárnou medzinárodnou pomocou už v domovských krajinách, a vytvorením a rešpektovaním spravodlivého mechanizmu posudzovania žiadostí, bez toho aby sa celý proces ocitol v rukách prevádzačských mafií, alebo stal nástrojom politického vydierania. Áno, je oprávnené, ba nevyhnutné brať do úvahy toto všetko a ešte mnoho iných aspektov, ktoré tu nie je možné ani všetky vymenovať a už vôbec nie tak jednoducho vyriešiť.

 

To čo nás ale duchovne trápi a znepokojuje nie je ani tak technický mechanizmus riešenia problému migrantov, ale vnútorná dispozícia ducha, ktorým k nemu pristupujeme. Bolestne si totiž uvedomujeme, že sa niekedy príliš ľahko necháme celkom zviesť a ohlúpiť úrovňou a argumentáciou nenávistných krčmových či internetových diskusií, či prácou rôznych trollov rozdúchavajúcich nenávisť a neľudskosť aj zoči-voči najdrásajúcejším ľudským tragédiám. Onen „šialene vtipný“ internetový inzerent z Kysúc, ktorý ponúkal 25 € za každého zastreleného migranta, je len špičkou ľadovca a sám bol prekvapený, koľko vážnych uchádzačov z radov tohto holubičieho národa na jeho ponuku zareagovalo so záujmom.

 

 Nedovoľme, aby sa bezcitnosť skrývala za falošné vlastenectvo, za falošné pseudokresťanské nálepky, či za strach, že už zajtra ráno bude dedinský i mestský rozhlas hlásiť „Jajže Bože strach veliký, padli Turci na Poniky; padli, padli o polnoci: Jajže, Bože, niet pomoci. Ľudia boží, utekajte, zajať Turkom sa nedajte...“

 

Chráňme si svoju identitu, národnú, politickú, kultúrnu, duchovnú, náboženskú ... robme tak jasne, odvážne, cieľavedome a hrdo - ale nikdy nie za cenu straty najdôležitejšej identity. Identity ľudskosti a solidarity.

 

- Panna Mária, vzývame ťa ako Pomocnicu kresťanov, i Útočisko hriešnikov nedovoľ, aby sme na konci našich dní počuli z úst Tvojho Syna (Lk 25, 41-46) “Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.” …: “Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.” A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života."

 

 - Ďakujeme ti za všetkých tých, ktorí osobným príkladom, obetou, pomocou sú ochotní nezaprieť človeka v sebe. Ďakujeme ti za pápeža Františka, ktorý neúnavne búši do svedomia Európy i svedomia Cirkvi na všetkých jej úrovniach, ďakujeme ti za jasný postoj našich biskupov, kňazov, za tisíce dobrovoľníkov, ochotných pracovať v teréne, za charitu i všetky ostatné dobrovoľnícke i profesionálne organizácie, za ochotných veriacich i neveriacich, za stovky, ba tisíce rodín pripravených otvoriť svoj domov núdznym, za všetkých tých, ktorí pochopili slová Tvojho Syna: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.

 

Nemusíme sa pritom báť, že stratíme niečo zo svojho bohatstva. Francúzsky spisovateľ a básnik Paul Claudel povedal, že je niečo ešte smutnejšieho ako strata bohatstva: strata nádeje To je pre nás najväčšie nebezpečenstvo a naša najväčšia bolesť. Strata nádeje.

 

Ako obdivuhodne presne tým básnik zadefinoval situáciu, ktorá ťaží mnohých obyvateľov Slovenska.

 

Strata nádeje na zmenu k lepšiemu, na zmenu osobných ťaživých situácií, na zmenu v ľudských vzťahoch, na zmenu nás samých.

 

Nedostatok nádeje vedie k rezignácii, k životnému smútku, k depresii. Iste, máme celé školy psychológov, ktorí nás môžu skúmať i liečiť - ale to nestačí. Len psychologické poradne túto krízu nevyriešia. Vie o tom niečo napríklad otec Marián, farár v Žakovciach, keď, zachraňujúc tých, ktorým už tento náš svet nedával nijakú nádej, nad ktorými už všetci symbolicky zlomili palicu, vytrvalo opakuje: “Každému treba dať nádej, lebo: Kde sa končí nádej, začína peklo.“ –

 

 

Panna Mária, dnes nás tu svojim osobným príkladom učíš, že každý kto je zjednotený s Kristom, je vo svojej najhlbšej podstate človekom nádeje. Veď nádej je vždy spätá s budúcnosťou, je očakávaním "budúcich dobier". Nádej ako "kresťanská" čnosť, je spojená s očakávaním večných dobier, ktoré Boh prisľúbil ľuďom v Ježišovi Kristovi. Táto nádej, ako kresťanská a ľudská čnosť, je zároveň očakávaním dobier, ktoré človek vytvára, keď využíva talenty, ktorými ho obdarovala Prozreteľnosť. Panna Mária, ty si naša Brána do neba, a Hviezda ranná.

 

Matka Sedembolestná, predstavujúc sedem našich dnešných bolestí, prosíme ťa: Oživ v našich srdciach kresťanskú nádej. Učiň, by sme boli naozaj vždy pripravení obhájiť sa pred každým, kto nás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nás (porov. 1Pt 3,15).

 

Každý deň nám ponúka príležitosť a je výzvou k - obnoveniu radosti zo života, - prejaveniu ľudského súcitu, - budovaniu správneho vzťahu k oprávnenej autorite, - boju za spravodlivosť, - dodržiavaniu daného slova, - prejavu ľudskej solidarity, - k tomu, aby sme sa stali znakom nádeje v tomto svete.

 

Túto príležitosť máme každý deň a každý osobne – niektoré chvíle a príležitosti sa nám ponúkajú aj na to, aby sme svedčili aj spoločne. Najbližšie budeme mať túto príležitosť už v nedeľu v Bratislave, pri Pochode za život. Verím, že tam prídeme vydať svedectvo presvedčeniu, že každý život má v Božích očiach nekonečné cenu. Môj i jeho i jej, život utečenca uduseného v mraziarenskom voze, život odsúdenca, ktorému pred kamerou odrezávajú hlavu pre jeho vieru, alebo len tak, na zastrašenie iných, život človeka žijúceho s postihnutím, život človeka oslabeného chorobou či starobou. Vydať svedectvo o cene života vo všetkých týchto a podobných kategóriách je samozrejmé a všeobecne zdieľané, nie je to kontroverzné.

 

Na spomienkový pochod pripomínajúci vraždu piatich francúzskych karikaturistov a ďalších obetí atentátu zo 7. januára prišli v Paríži dva milióny ľudí, veriacich i neveriacich, ktorí svojou prítomnosťou hlásali: dosť, nedovoľte, zastavte barbarské zabíjanie. Koľko sa nás zíde, veriacich i neveriacich, na pochode v Bratislave, aby sme si pripomenuli tých 7500 nevinných životov, ktoré v minulom roku boli prerušené, či skôr ukončené, v našich zdravotníckych zariadeniach, rukami lekárov, ktorí vykonávajú potrat na želanie a na základe našich zákonov. Pred časom ako znak civilizovanosti sme v našich zákonoch zrušili možnosť udelenia trestu smrti aj pre najťažších zločincov, nech by to hneď boli aj teroristi z parížskeho atentátu: V tých istých zákonoch sme ale súčasne paradoxne potvrdili možnosť legálneho zabíjania tých, ktorých jedinou vinou je to, že žijú a že ich tí, ktorí im dali život, na tomto svete už nechcú. Na zmenu týchto zákonov nie je politická vôľa a doteraz sa nenašlo ani 76 spravodlivých reprezentantov tohto ľudu, ktorí by tak učinili. Kedy už povieme: „dosť! Zrušte trest smrti nielen pre vinných, ale aj pre nevinných!“?

 

Zaiste, v týchto dňoch sa ozývajú a ešte len budú z rôznych strán ozývať podráždené hlasy – „Prečo idete pochodovať za život nenarodených a nestaráte sa o narodených?! Neprovokujte furt s tými potratmi! Nechajte nás na pokoji! Keď ste takí svätí, zoberte si každý domov jedného cudzinca, a keď ste taký útlocitní zoberte si aspoň po tri decká z decáku a vyriešite tým kopu problémov.“ Áno, aj to od nás Kristus očakáva – on sa obetoval za všetkých, on za nás zomrel za všetkých, on nás k tomu môže vyzývať, on na to má právo. Ale ako môže niekto, kto obhajuje potrat, vyhlasujúc ho dokonca za právo, očakávať, či žiadať prijatie núdznych cudzincov, či cudzích detí, keď na Slovensku považujeme aj naďalej za znak sekulárneho pokroku to, že neprijímame, ale práve naopak zákonom dovoľujeme zabíjanie našich vlastných nenarodených detí? Aj na túto otázku chceme počuť odpoveď v Bratislave pri pochode za život! Verím, že ju dajú svojou prítomnosťou aj Bratislavčania, veriaci i neveriaci, pretože verím, že Bratislavčania nie sú o nič horší ako Parížania, ani ako Košičania. Už teraz sa teším na stretnutie s nimi v nedeľu.

 

Dnes, tu v Šaštíne, sme chceli nahlas načúvať hlasu Slovenska.

 

Slovensko má v znaku tri vrchy a kríž. Jeho vrchy nám pripomínajú, že máme vystupovať, do výšky – morálnej i duchovnej. Kríž je ukazovateľom, smerovníkom, anténou zachytávajúcou signál z výsosti.

 

Slovensko, Slováci a Slovenky, máme v znaku tri vrchy a kríž - a nie tri opičky a hrabličky, ako návod na spokojný život “nevidím, nepočujem, nehovorím a hrabem len k sebe“.

 

Dnes sme tu chceli načúvať hlasu Slovenska, šeptajúceho sedembolestnej Matke a jej umučenému Synovi svoje bolesti, radosti, obavy i nádeje. Otvorme tu aj naše srdcia, aby sme v nich zachytili, pocítili odpoveď, ktorú Kristus cez príklad svojej Matky chce nechať zaznieť v našom vnútri. A prosme o pomoc, aby sme tieto rady a odporúčania i príkazy chceli a vedeli plniť.

 

 

 
Reklama