Náuka o relikviách a ostatkoch svätých
Učenie o relikviách a ostatkoch svätých
Apologetika Relikvie
Učenie o relikviách a ostatkoch svätých
1. februára 2017 luigino
Pôvod uctievania relikvií
Jedným z najpôsobivejších dôvodov uctievania relikvií je samotné zaobchádzanie s Kristovým telom po smrti. Namiesto toho, aby Ježišovo telo zanechali na kríži a nechali ho sňať dolu Rimanmi, ktorí by ho potom zlikvidovali (ako bolo zvykom), Jozef z Arimatey odvážne riskoval a prihovoril sa pred Pilátom za Kristovo telo (Mk 15, 43, Jn 19, 38). Potom tento významný človek daroval svoj vlastný, novo vytesaný hrob ako miesto Kristovho odpočinku (Mt 27, 60). Nikodém prišiel a venoval vyše sto libier korenia na zabalenie do pohrebného plátna (Jn 19, 39) – s vedomím, že také množstvo korenia sa používa len pre najslávnejších mŕtvych. Potom, ako ho pochovali, ženy zbožne a úctivo prichádzajú k hrobu (Mt 28, 1) a chcú pomazať Kristovo telo drahými masťami, hoci už je v hrobe zapečatené (Mk 16, 1, Lk 24, 1). Tieto skutky úcty znamenali viac, než len obvyklú zdvorilosť, preukázanú pozostatkom mŕtvych; boli totiž vzdané so zvláštnym rešpektom k telu najsvätejšieho človeka; v tomto prípade – najsvätejšiemu človekovi, ktorý kedy žil, pretože bol vteleným Bohom.
Relikvie v ranom kresťanstve
Uctievanie ostatkov svätých je výslovne vnímané už v spise Martyrium Polycarpi (Umučenie sv. Polykarpa), napísaného Smyrňanmi roku Pána 156. V ňom kresťania opisujú udalosti jeho upálenia takto: „Vzali sme jeho kosti, ktoré sú cennejšie než drahé kamene a jemnejšie ako prečistené zlato a položili ich na vhodné miesto, kde nám Pán umožnil, aby sme zhromažďovali, tak, ako sme schopní, a v radosti a veselosti oslavovali narodeniny jeho mučeníctva.“
O uctievaní svätých ostatkov v ranej Cirkvi sa vo svojej knihe zmieňuje protikatolícky historik Carl Gustav Adolf von Harnack takto: „… [N] Aj učitelia Cirkvi relikviám s rešpektom dôverujú. Všetci k nim, dokonca aj Kapadóčania, pripúšťajú úctu. Početné zázraky, ktoré boli spôsobené kosťami a relikviami očividne potvrdzujú ich uctievanie. Cirkev sa preto nesmie vzdať praxe, aj keď násilný útok bol vykonaný niekoľkými kultivovanými pohanmi a taktiež Manichejcami.“ (Harnack, History of Dogma, tr., IV, 313)
Vo štvrtom storočí veľký biblický učenec, sv. Hieronym, vyhlasuje: „My sa neklaniame, my neadorujeme, ani zo strachu sa neskláňame pred stvoreniami viac než pred samotným Stvoriteľom, ale uctievame ostatky mučeníkov v poriadku adorácie Toho, ktorému títo mučeníci patria.“ (Ad Riparium, i, PL, XXII, 907)
`
Relikvie vo Svätom písme
Majte na pamäti, čo Cirkev učí o relikviách. Nehovorí, že je v nich nejaká magická sila. Nie je nič magické v relikvii samotnej, ani v kosti apoštola Petra alebo vody z Lúrd, ktorá by mala nejakú liečivú schopnosť. Cirkev len hovorí, že relikvie môžu byť príležitosťou Božích zázrakov, a aj v tomto Cirkev nasleduje Sväté písmo.
Použitie kostí proroka Elizea prinavrátilo mŕtvemu mužovi život: „Potom Elizeus zomrel a pochovali ho. V tom roku však prichádzali do krajiny moabskí lupiči. Keď raz pochovávali akéhosi muža, zazreli lupičskú bandu a hodili toho muža do Elizeovho hrobu. Len čo sa ten muž dotkol Elizeových kostí, ožil a stal si na nohy.“ (2 Kr 13, 20 – 21) To je jednoznačný biblický príklad Božieho zázraku prostredníctvom kontaktu s ostatkami svätca.
Podobne šlo v prípade ženy uzdravenej z krvotoku dotykom lemu Kristovho plášťa (Mt 9, 20 – 22), a tiež chorých, ktorí boli uzdravení, keď Petrov tieň padol na nich (Sk 5, 12 – 16). „A Boh robil Pavlovými rukami neobyčajné divy, takže aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela, a neduhy ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali.“ (Sk 19, 11 – 12).
Predpisy o zaobchádzaní s relikviami
Zaobchádzanie s relikviami určujú rôzne cirkevné predpisy:
Kódex kanonického práva:
Kán. 1190 – § 1. Posvätné relikvie sa nesmú predávať.
2. Význačné relikvie a takisto iné, ktorým ľud preukazuje veľkú úctu, nemôžu sa nijakým spôsobom platne scudziť ani natrvalo premiestniť bez dovolenia Apoštolskej stolice.
Kán. 1237 – § 2. Má sa zachovať starobylý zvyk ukladať pod pevný oltár relikvie mučeníkov alebo iných svätých podľa noriem, podávaných v liturgických knihách.
Rímsky misál
Generálne inštrukcie Rímskeho misála v bode 302 obsahujú nasledovné stanovisko: „Je dobré, keď sa zachová zvyk vkladať pod oltár pred posvätením relikvie svätých, aj tých, čo neboli mučeníkmi. Treba však dbať na to, aby pravosť týchto relikvií bola zaručená.“
Rímsky pontifikál a Biskupský ceremoniál
Takéto stanovisko je zosumarizované a ešte detailnejšie vysvetlené v dokumentoch ako Rímsky pontifikál v časti o dedikácii kostola a oltára, a tiež v Biskupskom ceremoniáli.
V bode 866 posledne spomínanej knihy sa indikujú základné normy pre relikvie takto: „Keď sa zachová tradícia rímskej liturgie vkladať do oltára pozostatky mučeníkov alebo iných svätých, treba dodržať tieto zásady:
a) Pozostatky, ktoré sa majú vložiť do oltára, musia byť také veľké, aby bolo zrejmé, že sú to časti ľudského tela. Nie je prípustné, aby sa vkladali iba nepatrné pozostatky jedného alebo viacerých svätých.
b) Treba si čo najstarostlivejšie overiť, či pozostatky, ktoré sa majú vložiť do oltára, sú pravé. Je lepšie posvätiť oltár bez pozostatkov, ako vložiť doňho pozostatky, ktorých pravosť nie je overená.
c) Schránka s pozostatkami sa nemá umiestniť na oltárnej menze ani nad oltárom, ale podľa tvaru oltára sa vloží pod oltárnu menzu.“
Ceremoniál opisuje obrad uloženia relikvií aj v bode 900:
„Ak sa do oltára vložia pozostatky mučeníkov alebo iných svätých, biskup príde k oltáru. Diakon alebo kňaz prinesie pozostatky biskupovi, ktorý ich vloží do náležite pripraveného otvoru. Medzitým sa spieva antifóna Pod Božím oltárom alebo Telá svätých odpočívajú so Žalmom 14, alebo nejaká primeraná pieseň.“
Kategórie relikvií podľa dôležitosti
Relikvie prvej triedy (tzv. primárne relikvie) sa rozdeľujú na dve kategórie: fyzické ostatky tela svätca a tie, ktoré sa spájajú s udalosťami zo života Pána Ježiša (napr. všetky nástroje jeho umučenia, jeho narodenia,…)
Druhotriedne relikvie (tzv. sekundárne/druhotné relikvie) sú kusy oblečenia a predmety, ktoré boli priamo používané alebo vytvorené svätcom.
Tretia trieda relikvií (tzv. terciárna) je zväčša posvätená vec (napr. zbožný obrázok, krížik, ruženec, medaila alebo obrúčka), ktorá prišla do priameho kontaktu s relikviou prvého stupňa a to dotknutím o telo svätca.
Výraz reliquia memento je určený pre suvenír, spomienkový predmet z posvätného alebo pútnického miesta.
Popisy relikvií pri určovaní
Relikvie sú k verejnej úcte najčastejšie pripravované biskupmi alebo rehoľnými rádmi, ktorí ich vkladajú do striebornej alebo bronzovej nádobky nazývanej thecca. Každá takáto relikvia musí mať svoj dokument o pravosti. Vosková pečať musí byť neporušená a zhodná so svojím jedinečným certifikátom autenticity.
Popis relikvie býva najčastejšie v latinskej fráze. Nachádza sa na samotnej relikvii aj na jej certifikáte. Tu je zoznam niekoľkých ustálených výrazov:
Latinský výraz – slovenský preklad
applicasse et Lanceae Domini cuspidi – dotknuté svätou kopijou
applicasse et Sudarri Veronicae – dotknuté závojom sv. Veroniky
applicasse et vivicae Crucise – dotknuté Svätým krížom
arca mortuaria – posmrtná schránka, urna
arca sepulerali – truhla
Beatae Mariae Virginis, B.V.M. – Najsvätejšia Panna Mária
breviario – breviár
coronse spinse D.N.J.C. – koruna z tŕňov nášho Pána Ježiša Krista
corporis [cravio] – telo
de velo – zo závoja
Domini Nostri Jesu Christi, D.N.J.C. – náš Pán Ježiš Kristus
ex domo – z domu
ex bacula – z vecí, z predmetov
ex bireto – z biretu (prikrývka hlavy kňaza)
ex calce sepulchri – z náhrobného kameňa
ex capillis – z vlasov
ex capsa – z truhly (tiež capsa funeralis)
ex carne – z tela, konkrétne z mäsa
ex cineribus – z popola (takisto ako ex exuviis)
ex coronae spinae – z tŕňovej koruny
ex crinibus – z vlasov
ex crucis – z kríža
ex cute – z pokožky
ex exuviis – z prachu alebo popola po rozpade tela
ex Funi. Flag. – z povrazov bičovania
ex inducio – z prikrývky
ex Inncunabuli – zo zavinutej látky
ex indumentis – z oblečenia (Niektoré kúsky sú 2. trieda – z dotyku, iné 1. trieda – ak majú na sebe napr. krv.)
ex lanceae – z kopije
ex ligneo pulvere, mixto pulveri corporis, quem residuum continebat prima capsa funeralis – z ostatkov dreva,
zmiešaných s prachom z tela, odobratých z prvej truhly (alebo sarkofágu)
ex lignum crucis – z dreva kríža
ex linteo attacto ossibus – z látky, ktorá sa dotýkala kostí
(treťostupňová relikvia)
ex loco Annunciationis Beatae Mariae Virginis – z miesta Zvestovania (v Nazarete)
ex ossibus – z kostí
ex pallio – z plášťa
ex panno a stigmatibus cruentato – z obväzu, ktorým boli obviazané stigmy
ex pelle – z kože, pokožky
ex pluviali – z pluviálu (plášť, ktorý používa kňaz)
ex praecordis – zo žalúdka alebo vnútorností
ex praesepio – z jasličiek Pána Ježiša
de pulvere corporis – prach po rozklade tela
ex pulvinari lapideo – z kamenného podhlavca, resp.
vankúša
ex purpurae – z purpurového rubáša
ex sanguine – z krvi
ex scal.Pilati – z Pilátových schodov
ex sepulerali – z truhly
ex spongia – zo špongie
ex sportula – z košíka
ex stipite affixionis – zrejme myslené „zo stĺpu na
bičovanie“
ex strato – z prikrývky (plachta)
ex subicula, subucula – z tuniky, alby, alebo aj štóly
ex tegumentis – z pokožky
ex tela serica quae tetigit cor – z hodvábneho kusa látky, ktorá sa dotkla srdca
ex Titulus Crucis – z tabuľky na kríži
ex tunica – z tunikyex velo – zo závoja
ex veste carne imbuta – z oblečenia, na ktorom je kúsok tela
ex mensae coenae D.N.J.C. – z miestnosti, kde bola Posledná večera
ex sindone D.N.J.C. – z pohrebného plátna Ježiša Krista (Turínske plátno)
ex sudarii – zo sudária alebo pohrebnej šatky z tváre Ježiša
Skratky titulov uvádzané pri menách tých, ktorým relikvie patria:
AP. (alebo A.) – apoštol
C. – vyznávač
D. – doktor resp. učiteľ Cirkvi
D.N.J.C. – náš Pán Ježiš Kristus
E. (alebo Ep.) – biskup
E. (alebo Ev.) – evanjelista
F. – zakladateľ rádu
Lev. – diakon
M. – martýr, mučeník
Mil. – vojak
Poen. – penitent, kajúcnik
PP. – pápež
Sp. – manžel najsvätejšej Panny Márie
Reg. – kráľ alebo kráľovná
V. – panna
B.V.M. – Preblahoslavená Panna Mária
Vid. – vdova
