Zázračné paládium Bohorodičky
PALÁDIUM ZEMĚ ČESKÉ
História Paládia sa podľa zachovaných prameňov viaže až k svätému arcibiskupovi Metodovi, ktorý túto byzantskú ikonu venoval sv. Ľudmile pri jej krste spoločne s ďalšími predmetmi potrebnými na konanie kresťanských bohoslužieb. Všetko malo byť uliate z korintskej medi, zmesi rôznych kovov. (Táto zmes snáď vznikla, keď Rimania dobili prebohaté a prekrásne grécke mesto Korint a zapálili ho. Pri tomto požiari tieklo roztavené zlato, striebro a mnoho ďalších kovov potôčikom do blízkeho mora, kde stuhlo. Neskôr túto zmes z mora vyberali a nad zlato si ju vážili, ako udáva napríklad Plinius v knihe Libros Naturalis historiae.) Ľudmila si túto ikonu odniesla na svoj hrad Tetín, kde ju vrúcne uctievala.
Po jej mučeníckej smrti zdedil túto ikonu jej vnuk Václav, ktorého vychovala v mariánskej úcte. Václav mal túto ikonu takmer ustavične pri sebe a zbožne ju uctieval. Mal ju pri sebe tiež pri vojnovom ťažení proti vojvodovi Radoslavovi, ktorý zastrašený zázrakom, keď videl okolo svätého Václava dvoch anjelov, podrobil sa pražskému kniežaťu bez boja.
Keď bol svätý Václav 28. septembra, roku 929, úkladne zavraždený svojim bratom Boleslavom, bol s ním aj blahoslavený Podivín - pobočník svätého Václava, ktorý ho sprevádzal takmer na každom kroku. Podivín, ktorý poznal duchovnú hodnotu Václavovho mariánskeho reliéfu pre svojho pána, nechcel reliéf nechať vrahom potupiť, vzal ho z hrude mŕtveho kniežaťa a utekal preč z mesta. Vrahovia svätého Václava sa báli, že nepohodlný svedok unikne, a dali sa teda do jeho prenasledovania. Podivín, pretože videl, že pred nimi neutečie, schoval ikonu na vŕšku za mesto Stará Boleslav a utekal ďalej k lesu. Na pokraji lesa ho však vrahovia dostihli a na jednom zo stromov obesili. Od tejto doby bola mariánska ikona takmer po dve a pol storočia stratená.
Ďalšia dochovaná legenda nám rozpráva o jej nájdení. Okolo roku 1160, za doby panovania Vladislava I., akýsi roľník oral na svojom poli. Zrazu sa však jeho kone zastavili a nechceli ísť ďalej. Niekoľkokrát musel kone mocne podnietiť, aby odišli, a keď sa dali opäť do kroku, pluh sa zaryl hlbšie a v brázde sa objavil lesklý kovový obrázok Panny Márie s Ježiškom v náručí. Pretože netušil, o aký obrázok ide, vzal si ho domov. Užasol však, keď na druhý deň ráno zistil, že je obrázok preč. Ešte viac sa ale zadivil, keď kovový obrázok našiel na mieste, odkiaľ ho predošlý deň vzal. Keď sa toto opakovalo aj ďalšie dva dni, plný zmätku vzal obrázok, doniesol ho kanonikom do chrámu sv. Václava a rozprával im, čo sa mu prihodilo. Oni ihneď reliéf umiestnili vo svätyni. Opakovalo sa však to, čo sa dialo oráčovi. Ráno bol vždy reliéf na pôvodnom mieste nálezu. To prinútilo kanonikov o celej veci viac premýšľať, a tak dospeli k názoru, že Panna Mária si podľa všetkého praje byť uctievaná na mieste nálezu svojej ikony. Preto bola na tomto mieste vybudovaná malá svätyňa a na jej oltári obraz vystavený.
Pravosť tejto legendy je predmetom mnohých sporov. Keďže neexistujú priame pramene potvrdzujúce legendu, musíme sa spoľahnúť iba na súhru súvislostí a fakt, že reliéf, ktorý sa dnes nachádza v Starej Boleslavy, je skutočne podľa expertíz zhotovený z takzvanej korintskej medi, ktorá je známa zo Stredomoria, z miest, odkiaľ prišiel sv. Metod s bratom Cyrilom. Výzor reliéfu však zodpovedá skôr storočiu pätnástemu, kedy bol pravdepodobne pôvodný reliéf pre veľké poškodenia (vplyvom času a husitských vojen, ktoré od svojho počiatku silne ovplyvnili Starú Boleslav) opravený a nadobudol dnešnú podobu. Možno predpokladať, že dnešná podoba je veľmi blízka obrázku, ktorý nosil svätý Václav na svojej hrudi. Po celé stáročia prichádzali do Starej Boleslavy prúdy pútnikov, ktorí navštevovali miesto mučeníckej smrti svätého Václava a zároveň prostredníctvom tejto vzácnej ikony prednášali skrze Bohorodičku svoje prosby nášmu Pánovi.
Začiatkom 17. storočia, keď bol už cisár Rudolf II. slabým, neduživým starcom, využili tejto situácie českí stavovia a vyvinuli na neho nátlak. On, pretože ich nutne potreboval, podľahol ich tlaku a 9. júla roku 1609 vydal kráľovský majestát, ktorý protestantom v Čechách zabezpečoval úplnú slobodu a početné výsady. V tejto pre katolíkov pohnutej dobe však svitla nádej - ikona Bohorodičky s Ježišom. Toho sa ujali dvaja horliví jezuiti P. Colens a P. Cristecius, ktorí zorganizovali veľkolepé procesie od Starej Boleslavy. Dňa 18. augusta 1609 bola táto ikona vyhlásená Paládiom (ochranným predmetom) země českej.
Po vyhlásení boleslavského reliéfu paládiom stúpa z roka na rok počet pútnikov prichádzajúcich sa mu pokloniť. Množia sa tiež správy o zázrakoch i vyslyšaných prosbách.
S príchodom Matyáša II. na český trón význam Starej Boleslavi ešte pokročil. Jeho manželka Anna Tirolská bola veľkou mariánsku ctiteľkou a neobyčajne sa zaujímala o Starú Boleslav. Z jej strany tiež vzniká prvý popud k stavbe dôstojného stánku - dnešného chrámu Nanebovzatia Panny Márie. Na tento projekt okamžite venovala niekoľko tisíc dukátov. Boli založené zbierky medzi ľudom a v roku 1617 začala stavba novej mariánskej svätyne. Staviteľom bol Talian Jakub de Vaccani. Aj cez to, že 15. decembra 1618 zomrela cisárovná Anna a 20. marca 1619 cisár Matyáš, bola stavba roka 1623 dokončená. Takto veľkolepá stavba za púhych šesť rokov. To samo o sebe hovorí o tom, s akou láskou a nasadením bola budovaná.
14. februára 1632 vtrhli do Starej Boleslavy dvaja saskí dôstojníci s vojakmi a mimo iných cenností ulúpili aj posvätné Paládium, ktoré venovali plukovníkovi Vavrincovi Hoffkirkovi, ktorý nenávidel Božiu Matku. Zaumienil si, že ju potupí zvláštnym spôsobom, a tak 29. marca dal na Staromestskom námestí priamo proti Týnskému kostolu postaviť šibenicu a na nej obesiť akéhosi tesárskeho druha. Proti tejto šibenicu potom postavil dve stoličky a na jednu z nich pribil Paládium klincom. Dodnes je na Paládium na to pamiatka, a to diera na krku Panny Márie - dnes zakrytá šperkom. Paládium si ako vojnovú korisť odviezol Hoffkirk do Lipska, kde ho dal pozorne strážiť v nádeji, že za neho dostane značné výkupné. Tak sa tiež nakoniec stalo. Za reliéf Rodičky Boží - Paládium - bolo vyplatených na tú dobu neslýchané výkupné 100 tisíc zlatých. Je prekvapujúce, že národ zdecimovaný vojnami bol schopný tak vysoké výkupné zaplatiť. Aj v tom môžeme konštatovať Božiu vôľu. Pre porovnanie, o akú hodnotu sa jednalo, môžeme uviesť, že menšie panstvo so zámkom, lesmi a pôdou sa dalo v tom čase zaobstarať približne za 5000 zlatých.
Po vykúpenie bolo Paládium slávnostne vrátené do Starej Boleslavy 12. septembra 1638. Slávnostného navrátenia sa zúčastnil okrem iných významných osobností aj sám cisár Ferdinand III. Po slávnom návrate Paládia bolo v Starej Boleslavy opäť zaznamenaných mnoho zázračných vyslyšaní a uzdravení.
Už roku 1639 však do Starej Boleslavy vtrhli Švédi. Prišiel švédsky vojvodca Ján Banner a v Starej Boleslavy nechal mnoho domov zboriť a vybudovať z nich opevnenia. Chrámy boli z väčšej časti ušetrené, len severná veža kostola sv. Václava bola zbúraná, vysypaná sutinou a na nej inštalované delá proti Brandýsu. 27. júna boli však chrámy vylúpené a oltáre úplne zničené. Drahocenné Paládium spoločne s chrámovými klenotmi bolo vďaka opatrnosti dekana Bílka včas prenesené do Prahy. Bolo zverené pani Brigite z Lobkovic, ktorá ho vzala so sebou k dvoru do Viedne cisárovnej Márii Anne, manželke Ferdinanda III. Tam sa dostalo Matke Božej drahocenných perál a korunky, tiež bol zhotovená schránka z ebenu, zlata, perál a veľkých smaragdov. Všetok ten materiál bol privezený až zo vzdialenej Indie. Anna bola totiž dcérou kráľa Filipa III.- španielskeho a práve Španielsko malo v Indii svoje kolónie, z ktorých bolo všetko dovezené.
Po odtiahnutí švédskych vojsk v roku 1640 bolo stále Paládium vo Viedni. To ale nevadilo pútnikom a do Starej Boleslavy prichádzali veľkolepé púte ako napríklad tá zo 7. na 8. septembra, kedy sa celú noc striedalo kázanie, spevy a modlitby pred osirelým oltárom. Paládium bolo vo Viedni celých osem rokov. Avšak po korunovácii Ferdinanda IV. českým kráľom bolo Paládium na prosbu ťažko chorých cisárovnej Márie Anny odovzdané pražskému arcibiskupovi Arnoštovi z Harrachu so žiadosťou o slávnostné vrátenie späť do Starej Boleslavy. K tomu bol 19. augusta 1646 opäť zostavený veľkolepý sprievod z Prahy do Starej Boleslavy. Zo všetkých kostolov v Prahe vraj vychádzal sprievod, ktorý sa pri chráme sv. Víta spájal a na čele s paládiom krajiny českej smeroval do Starej Boleslavy.
Nemal to však byť pre Paládium vysnívaný pokoj. Už roku 1648 sa začali Švédi opäť nebezpečne blížiť k slovanskej krajine, a preto bolo Paládium opäť prevezené do Prahy a uložené v chráme sv. Víta. Spoliehanie bolo na to, že tam nepadne tak ľahko do rúk nepriateľa. Švédsky generál Wrangela sa dostal so svojím vojskom až k Plzni. Tam sa k nemu pripojil akýsi plukovník Arnošt z Ottowaldu a vyhlásil, že za príslušnú odmenu mu prezradí, ako sa ľahko dostať do mesta Prahy. Generál pristúpil na jeho návrh a už 25. júla bol 3 hodiny cesty od Prahy. Krátko po polnoci sa mu skutočne medzerou v hradbách podarilo vniknúť do mesta. Švédi sa tak zmocnili Hradčan a Malej Strany. Na Staré a Nové Mesto sa im však preniknúť nepodarilo. O to sa mal postarať kňaz Jiří Plachý, ktorý s jedným z druhov ihneď po prvom poplachu zavrel Staromestskú mostnú bránu. Švédi tu plienili po celé tri dni, neušetrili ani chrám sv. Víta a pri tom sa im do rúk dostalo aj Paládium.
Nemali ho však dlho. Veľkú zásluhu na tom mala opäť pani Brigita z Lobkovic, ktorá sa spoločne s Annou Magdalénou dobre poznala so švédskym veliteľom Karlom Gustavom. Obrátila sa na neho a vyložila mu, ako veľmi by sa zavďačil novej cisárovnej Márii Leopoldine, keby jej staroboleslavský obraz zaslal do Viedne. Jemu sa táto rada zapáčila tým viac, že práve rokoval s cisárom o mieri. Tak sa Paládium ocitlo opäť vo Viedni. Cisárski manželia prijali ho s veľkou radosťou a umiestnili ihneď vo svojej kaplnke. Keďže Praha bola stále obliehaná švédskymi vojakmi, mali veľkú obavu, že sa Švédi zmocnia aj Starého a Nového mesta. Úprimne sa preto pred paládiom modlili o záchranu Prahy. Ich prosby boli vyslyšané a Švédom sa nepodarilo Prahu dobiť. Nakoniec Švédi na svoj zámer úplne rezignovali. Čoskoro potom bol uzavretý takzvaný Vestfálsky mier, ktorým bola tridsaťročná vojna ukončená.
Začali ihneď rokovania o navrátenie Paládia späť do Starej Boleslavy. Na nátlak arcibiskupa a vplyvných šľachticov sa Ferdinand III. rozhodol Paládium vrátiť, a to čo najslávnostnejšie. Usporiadaná na to bola opäť veľkolepá púť a 8. septembra stálo Paládium opäť na oltári chrámu v Starej Boleslavy. K tejto príležitosti zložil český organista a skladateľ Adam Michna z Otradovic aj novú pieseň oslavujúcu Pannu Máriu.
S potešením môžeme povedať, že od tejto doby Paládium neopustilo českú krajinu. V rokoch 1674-80 bola z Prahy do Starej Boleslavy vystavaná Svätá cesta, takzvaná Via Maria, štyridsaťštyri výklenkových kaplniek vzdialených od seba približne 400 m. Na vzdialenosť Karlovho mosta, ozdobených mariánskymi a svätováclavskými motívmi.
Čo význam Starej Boleslavy neobyčajne pozdvihlo v očiach prostého ľudu, bol záujem českých panovníkov a vládcov o Starú Boleslav. O cisárovi Karolovi IV. je známe, že prichádzal často do týchto miest s pražským arcibiskupom Arnoštom. Boleslav navštívil aj cisár Žigmund a bol tu dokonca aj Ladislav Pohrobok. Pamätnú ikonu ďalej uctili cisári Ferdinand I., Maximilián II., Rudolf II., Ferdinand II. a III., Leopold I. sa prišiel k Matke Božej do Starej Boleslavy pokloniť len v roku 1657 šesťkrát. Staroboleslavské zápisy zaznamenávajú k roku 1702 návštevu Jozefa I. s manželkou Wilhelmínou. Ďalej pokľakol pred paládiom tiež Karel, kráľ španielsky, Karol VI., Cisárovná Mária Terézia, Jozef II., František I., Ferdinand Dobrotivý a po dlhšiu dobu veľmi často navštevoval staroboleslavskú svätyňu rakúsko-uhorský cisár Karol I. so svojou manželkou Zitou.
Od sedemnásteho storočia pretekajú so svojimi panovníkmi v úcte k Paládiu tiež zemská šľachta. Mnohí z nich si ako zvláštnu výsadu vyprosujú, aby po smrti boli pochovaní pri Paládiu. Ich počet potom dosahuje čísla takmer 200.
Aký bol nával pútnikov do Starej Boleslavy v prvej polovici 18. storočia, dokážeme posúdiť z toho, že okolo roku 1740 bolo len v mariánskej svätyni a iba v letných mesiacoch rozdaných na 52 000 svätých prijímaní. V roku 1772 potom v oboch svätyniach cez 110 000 svätých prijímaní, z toho vyše 55 000 v chráme Nanebovzatia Panny Márie. Dobové záznamy tiež hovoria o tom, že prichádzali púte čítajúci až 20 000 pútnikov, pri ktorých sa spovedalo nepretržite celý deň, celú noc a ďalší deň, a ani tak sa nedalo vyhovieť všetkým kajúcnikom.
Veľmi silnú ranou pre pútnikov smerujúce do Starej Boleslavy bola doba jozefínska, a to predovšetkým vďaka vydanému zákazu pútí. Ako sa sťažuje kronikár v tejto dobe, počet procesie klesol k číslu 60 a svätých prijímaní bolo podaných len 19 000.
22. januára 1833 sa zmocnilo všetkého obyvateľstva veľké vzrušenie. Uprostred noci vzplanula náhle chrám Panny Márie akási tajomná žiara septembra a tento jav trval asi dve hodiny. Opakovalo sa toto aj 3. marca 1834. Obyvateľstvo plno úžase vstupovalo do chrámu v snahe dopátrať sa zdroje tejto žiary, ale nič nenašli. Nebolo to ostatne ojedinelé. Najznámejšie také osvetlenie bolo v noci zo 14. na 15. augusta 1639.
Obdobie okolo roku 1900 bolo pre Starú Boleslav asi jedno z najsmutnejších. Púte k Paládiu veľmi poklesli, mnohí ľudia o ňom dokonca ani nikdy nepočuli.
Obratom však bol rok 1918 a s ním národné uvedomenie. Symboly českého národa získali opäť svoj význam a nielen vďaka P. Malka, ktorý sa neskôr tiež stal kanoníkom v Starej Boleslavy, boli významné púte obnovené. Predovšetkým púť a veľkolepé slávnosti k príležitosti Svätováclavského milénia v roku 1929 opäť oživili kult Paládia, ktorý sa začal veľmi rýchlo šíriť medzi ľudom. Dňa 19. mája 1929 prišli redemptoristi a začali sa venovať Starej Boleslavy. Už v roku 1930 bola mariánska svätyňa opravená vnútri aj navonok nákladom 380 000 korún. Do Starej Boleslavy opäť začali chodiť pútnici z celých Čiech a južnej Moravy. Niektoré procesie tvorilo až 1000 pútnikov.
Ďalším veľkým medzníkom Paládia bol rok 1938. Oslavovalo sa 300. výročie prenesenia obrazu z Prahy do Starej Boleslavy. Navyše bola ďalšia svetová vojna takpovediac "na spadnutie" a mladý československý štát bol ohrozovaný Hitlerom. V tejto dobe bolo Paládium ako hviezda, ku ktorej sa mohol národ obrátiť a žiadať ochranu svojej krajiny. Len 2.-4. júla prišlo asi 80 procesií zo všetkých strán Čiech i Moravy. Najväčší z týchto procesie, čítajúci 1200 pútnikov, bolo z vikariátu českobrodského. Medzi najmohutnejší patrila púť 17. júla z diecézy královéhradeckej, ktorá pozostávala 3000 veriacich na čele so svojím biskupom Móricom Pichom. 14. august 1938 potom môžeme pokojne prehlásiť "Dňom Slovanov". Zišli sa tu Česi, Moravania, Slezania, Slováci, Rusíni a Poliaci. Tí všetci boli spojení jedinou prosbou smerujúce k rodičke Božej a k svätému Václavovi: "Nedaj zahynúť nám, ani budúcim!" Treba podotknúť, že to bolo naozaj potrebné.
Dňa 7.-11. septembra boli hlavné jubilejné slávnosti Paládia. Aj Nemci boli z tejto slávnosti rozpačití. O slávnostiach, pokiaľ je známe, písalo 91 novín a časopisov, z toho 66 českých, 5 slovenských, 15 nemeckých, 4 americké, 1 poľské a 1 viedenský. Paládium bolo prevezené slávnostne kolónou do Prahy na Staromestské námestie. Svojou veľkoleposťou prekonávali udalosti všetky odhady. Prosiť k Paládiu prišlo vyše 150 000 ľudí. Týnsky chrám, do ktorého sa zmestí 7000 ľudí, nestačil, a tak vyniesol kňaz Paládium von na námestí a tam ho podal na uctievanie. Slávnosť bola tiež prenášaná československým rozhlasom. Celé toto veľké uctievanie a chvála Paládia bola zároveň veľkou manifestáciou proti nacizmu. 11. septembra po svätej omši v Týnskom chráme bolo Paládium kolónou 91 automobilov ovenčených bielymi kvetmi, za účasti mnohých politikov a predstaviteľov cirkvi, prevezených späť do Starej Boleslavy. Kostol aj námestie boli dokonale zaplnené veriacimi a medzi nimi očakával Paládium aj sám kardinál. Slávnostné zakončenie tejto slávnosti bolo prenášané nielen československým, ale aj francúzskym rozhlasom.
Keď 15. marca 1939 Nemci zabrali aj to, čo po českom štáte ešte zostalo, putovali početné púte do Starej Boleslavy, a to až do 1. septembra, kedy po vypuknutí nemecko-poľskej vojny prišlo nariadenia značne obmedzujúce národnú i náboženskú slobodu. Dovtedy však prichádzali 2-3 púte denne, viac ako polovica z nich tvorilo 500-1000 ľudí.
V strachu pred Nemcami bolo Paládium tajne zamurované a nahradené vernou kópiou. Z tohto úkrytu bolo odstránené až 23. júna 1945.
Po oslobodení Československa sa rýchlo rozšírila myšlienka na oslavy k poďakovaniu Panne Márii za ochranu krajiny. Bol stanovený termín od 24. júna do 1. júla 1945. Prvou zastávkou bol kostol sv. Cyrila a Metoda v Karlíne, kde sa už od štvrtej hodiny rannej hromadili ľudia očakávajúci Paládium. Ľudí sa tu zišlo okolo 10 000. Po uctievaní pokračovalo Paládium svojou cestou po Prahe. Ďalším miestom zastávky bol Vinohradský chrám Božského Srdca Pána, kde nové tisíce veriacich vítali ochrankyňu a jej posvätný obraz. Tu bolo Paládium až do druhého dňa uctievané davmi veriacich. K večeru bolo prevezené do kostola sv. Václava na Smíchove. Opakovali sa davy veriacich, ktorí uctievali Paládium až do poludnia ďalšieho dňa. V stredu napoludnie bolo prevezené na uctenie úbohým ctiteľom, ktorí ho nemohli sami navštíviť - do Vincentina, k nevidiacim, do nemocnice a pod. Chrámu v Holešoviciach bolo Paládium vyhradené v stredajší večer a celý štvrtok. Opäť sa opakovali veľké zástupy ďakujúcich veriacich. Vrcholom však malo byť uctievanie u sv. Ignáca. Táto najnavštevovanejšie pražská svätyňa také davy veriacich ešte nezažila. Pobožnosti tu trvali až do pol tretej do rána, potom bola svätyňa už od skorých ranných hodín opäť plná v očakávaní vysviacky kňazov pred paládiom, ktorá začínalo o pol ôsmej. Len za dva posledné dni tu bolo podaných na 8 000 svätých prijímaní. V nedeľu 1. júla sa tu tiež uskutočnila záverečná pobožnosť a Paládium bolo prevezené späť do Starej Boleslavy, kde ho už očakávali nové davy ľudí.
Dnes môžeme tieto udalosti hodnotiť s odstupom času. Môžeme tiež povedať, že Matka Božia staroboleslavská vypočula prosby českého národa. Ktorá z európskych krajín bola menej zničená II. svetovou vojnou? Môže to byť len Božou ochranou, že je Praha aj dnes tak krásnou európsku metropolou, ktorá zostala takmer nedotknutá. Cez všetky hrôzy tejto vojny boli české i moravské mestá ušetrené absolútneho zničenia, aké napríklad postihlo poľskú Varšavu a mnoho iných európskych miest.
Po veľkolepých a krásnych oslavách "poďakovanie Panne Márii staroboleslavské" sa však mala história tohto skvostu opakovať. Prišiel apríl roku 1950 a s ním internácie redemptoristov, nielen zo Starej Boleslavy. Tiež sa začali stupňovať represie komunistického režimu proti katolíckej cirkvi a slobode vôbec. Na miesto redemptoristov sa ujímajú Starej Boleslavi diecézni kňazi - kanonici staroboleslavskéj kapituly sv. Kozmu a Damiána. Tí však nemali žiadne skúsenosti so šírením úcty k Matke Božej staroboleslavské a ani reálne možnosti, ako s týmto kultom nakladať. Preto význam pútnického miesta začína, práve s rastúcou represiou režimu, výrazne upadať. Následná "ateizácia" Československa ešte viac tento úpadok prehlbuje. Prichádza asi najtemnejšie obdobie kultu Paládia. Ak na prelome 19. a 20. storočia boli ľudia, ktorí o Paládiu nepočuli, tak v tejto dobe sa len ťažko hľadajú ľudia, ktorí o ňom aspoň počuli. Len sporadicky sa objavujú verní ctitelia, ktorí sa aj napriek hrozbe prenasledovania zo strany režimu odvažujú prísť, pokloniť sa Paládiu a tiež navštíviť miesto mučeníckej smrti sv. Václava.
Až s pádom komunistického režimu v celej strednej Európe prichádza uvoľnenie. Začínajú vzrastať počty pútnikov a ľudia strácajú strach z organizovania verejných pútí. Len veľmi ťažko sa však darí hŕstke priaznivcov a obdivovateľov Paládia organizovať väčšie púte do týchto miest.
V roku 2003 však prichádzajú do Starej Boleslavy na pozvanie kardinála Miloslava Vlka kňazi palotíni, ktorí sa ujímajú pútnického miesta kultu Paládia spoločne s kultom svätého Václava. Prijímajú tak ťažkú úlohu pri obnove jedného z najzanedbanejších pútnických miest. Úlohu, ktorá je tiež výzvou všetkým, aby sa zapojili, každý svojimi možnosťami, do obnovy jedného z najkrajších duchovných miest a k šíreniu úcty Paládia sv.Metoda - nenahraditeľnej záštity celého Slovenska, Moravy a Čiech.
Ďakujme Matke Božej za všetky dosiaľ vypočuté priania a za jej ochranu. Modlíme sa, aby aj v ďalších rokoch bola našou ochrankyňou a aby aj naďalej láskyplne načúvala našim prosbám, smerujúcim cez ňu k Pánu Bohu.
Českí kresťania majú
zaužívané porekadlo:
„Když je Paládium doma,
české země se bude dařit dobře.“
